Miloslav Hetteš

Dostal sa mi do rúk článok venujúci sa chamtivosti a ekonomickej kríze, ktorý publikoval časopis venujúci sa hodnotám a etike v sociálnej práci z novembra 2013 (Journal of Social Work Values and Ethics). Odľahlo mi. Zistil som, že nie som sám v názore na to, čo sa v poslednom čase deje okolo nás na Slovensku. Zistil som, že nie som patologický deviant len preto, že nesledujem stádo, že nesledujem to, čo je pohodlné, konformné alebo to, čo je nám určené ako správne. Je dobré, že sa dajú prečítať aj takéto názory, je dobré, že rovnako zmýšľajúci sa stretávajú. Nevadí, ak sú zo začiatku v menšine, ale mali by sa aj zjednotiť v tom, čo ich spája.

Žijeme ako v rozprávke. Bojíme sa povedať, že cisár nemá šaty. Kto to povie, je vládnucou mocou vždy označený za blázna, alebo za nezodpovednú osobu (dokonca za extrémistu). Či tu bol komunista, či preoblečený komunista, nekomunista alebo antikomunista, všetci trpeli na chorobu „arogancia moci“.  Naša spoločnosť nevykročila kvalitatívne vpred po zmene režimu v roku 1989. Naučení sme nevidieť, nepočuť a ak sme niečo zistili, čítali či počuli, tak to vieme zaprieť ako Galileo Galilei. V tom sme špecialisti. Žijeme v dobrovoľnom Matrixe s nadstavbou, ktorou je  ťažká autocenzúra. Píšem poznámky k prečítanému článku, ktorý ma inšpiroval. Nenárokujem si právo autorstva. Iba komentujem.

Svet je ovládaný (ne)viditeľnou mocou peňazí a mentálne postihnutými ľuďmi. Koľkokrát sme sa hanbili za našich čelných predstaviteľov? Oni sa však nikdy nehanbili. Aké vzdelanie a predpoklady majú, že sú na vrchole pyramídy? Ani len ich nenapadne, že sú príčinou všeobecného nešťastia. Žijeme v dobe, keď máme silne stlačené hrdlo finančnou a ekonomickou katastrofou. Táto hospodárska katastrofa nemá pôvod v živelnej pohrome (zemetrasenie, tsunami, sucho, záplavy), ale je výsledkom iba primitívnej lakomosti. Matke Tereze je prisúdený výrok, že chudoba je výsledkom neexistencie miery toho čo je dosť (neobmedzená iracionálna chamtivosť) u aj tak už nehanebne bohatých. Novovznikajúca definícia sociálnej práce hovorí o jej spoluzodpovednosti za biedu ľudstva. Sociálna práca je unikátna profesia, ktorá sa musí zúčastňovať a podieľať na sociálnych hnutiach, ktoré sa začali objavovať i na Slovensku. Sociálni pracovníci, ktorých potreba vo svete narastá, majú svoje práva, ale i zodpovednosť. Sociálna práca je realizovaná dôstojná sociálna politika v komunite, alebo pri práci s jednotlivcom.

Máme vleklú finančnú a hospodársku krízu, ktorej koniec nemožno v žiadnom prípade očakávať bez racionálne urobenej premeny v spoločenskom živote. Následkom katastrofálnej krízy je rapídny prepad dôvery vo verejnú správu a v demokraciu, ktorá je občanom ponúkaná („nulový záujem na voľbách“). Jeden z predpokladov spravodlivej a spokojnej spoločnosti je dôvera vo verejnú správu. Kto je dnes štandard (normál) a kto extrémista (neštandard)? Väčšinový postoj je ignorancia politického života. Extrémistami sú vlastne zlomky ľudí, čo svojou návštevou volebnej miestnosti („plnia si občiansku povinnosť?“), vytvárajú ilúziu fungujúcej demokracie a ilúziu toho, že vládnuce skupiny realizujú túžby svojho ľudu. Občania prestali dôverovať v existujúci politický systém a predovšetkým neveria finančným skupinám a kapitálu vlastniaceho temer všetok ešte donedávna spoločný majetok. Korporácie si prispôsobili štátne usporiadanie svojim potrebám. Vnútili svoje predstavy a hodnoty väčšine občanov, ktorí si ani neuvedomili, že to nie sú ich hodnoty a že si sami tým škodia. Ešte v roku 2003 politici, čo sa tu aj dnes pohybujú, odmietali počuť hlas o dôchodkovom podvode na občanoch. Dnes, keď to je kriminálny čin v niektorých štátoch, tak Slovensko sa kŕčovito drží tohto podvodu, ktorý poškodzuje jeho občanov a ukradol im budúcnosť. Staroba bola jedna z posledných možností čo sa ešte dalo sprivatizovať a tak bola občanom zobraná budúcnosť. Radoví občania majú dnes iba jedinú hodnotu pre vládnucu elitu, ktorá je zároveň aj hrozbou pre nich. Totiž že volebné právo má stále každý a čo keby tieto dopadli pre elitu nesprávne. Volebné právo a voľby sú upravené v prospech ovládajúcich. Navyše sa volieb občania zväčša ani sami nezúčastňujú. Opakujúco zmanipulované voľby sú jediný dôvod, že voľby ešte neboli zakázané. Ale už sa objavujú názory, že právo voliť by mali mať iba „zodpovední“ občania. Plánovite podporovaná nenávisť v spoločnosti to len uľahčuje. Občan často krát bojuje za práva svojich zneužívateľov a bojuje proti komukoľvek, kto by mohol poškodiť záujmy majiteľov štátu (jeho vykorisťovateľov). Koho zastupujú „volení zástupcovia ľudu“, ktorých nevolilo vyše 90% voličov. Nebolo by lacnejšie zrušiť takúto maškarádu, ak nemáme záujem o reálnu demokraciu? Nebolo by vhodnejšie zaviesť parlamentnú lotériu? Nech sú poslanci volení vo volebnej lotérii z pomedzi všetkých oprávnených voličov a župani, primátori, starostovia, prezident nech vychádzajú z výberových konaní. Minimálne by sa aspoň opäť nabalili IT-ečkové firmy.

Počas finančnej a spoločenskej krízy štáty majú jediný cieľ – slúžiť veľkokapitálu. Máme kapitalizmus, kde veľké kriminálne činy sú akceptované (vlastne podporované) a drobné protizákonné činy trestané. Občania sa totiž sami zbierajú na zachovanie pôvodcov súčasnej krízy. Daňoví poplatníci sa zberajú na pomoc, finančníkom, ktorí dane zväčša ani neplatia, tak by štát nemal mať voči nim žiadny záväzok. Vraj si nemôžeme dovoliť aby veľké banky zbankrotovali. Občan si môže siahnuť v zúfalstve na život, to zrejme nie je problém. Akú máme spoločenskú zmluvu? Koho vlastne reprezentuje štát? Ak ste liberál, neoliberál, libertarián či „hájekovec“, ako môžete povoliť finančné zachraňovanie veľkokapitálu („podporovať neúspešných“). Veď nech choré uschne a príde nový dynamický a flexibilnejší biznis. Kapitalizmus nefunguje na princípe voľnej súťaže? Prečo potom finančne nepodporíme chudobného občana? Ako sa to stalo na Islande? Prečo je občan lenivý, neochotný a prečo to nie je banka, či veľká poisťovňa? Senát v USA po dvojročnom dôkladnom vyšetrovaní krízy zistil, že kríza je dôsledkom použitia vysokého rizika, skrytého konfliktu záujmov, zlyhania regulovania a samotného trhu a to všetko s požehnaním vlád. Teda príčina aj vinník je jasný a predsa zákonne zbavujeme viny páchateľa a následne ho hľadáme u bezdomovcov, nezamestnaných, chudobných a exkludovaných. Tieto marginalizované skupiny nie sú príčinou, ale dôsledkom krízy.

Krízu sprevádza obrovský kolaps hodnôt v spoločnosti. Tvrdo a verne pracujúci stratili istotu dôstojného života. Podľa klasického filozofa Jean-Jacques Rouseau (1712-1778) v ideálnom svete existuje spoločenská zmluva s občanom. Spoločnosť poskytne občanovi základné potreby výmenou za stratu časti jeho osobných práv, za to že bude rešpektovať práva občanov, ktorí ho obklopujú a za dobrovoľnú platbu daní za služby ktoré dostáva. Existuje ešte aj kontrakt medzigeneračný. Starám sa o deti, ktoré by sa mali o mňa postarať, keď budem na pomoc odkázaný. Nikto nežije na izolovanom ostrove. Lži neoliberálov, že každý si je sám za seba zodpovedný vedú k vojnám a k zániku kresťanstva a ľudstva. Je niečo divné v štáte, kde zdravý pracujúci človek nedokáže sám seba uživiť a o zaopatrení rodiny nemôže ani snívať. Nato nie je nutné mať vysokoškolské ekonomické vzdelanie, aby sme pochopili, že klasická ekonomika nedokáže odstrániť nezamestnanosť. Nezamestnanosť nie je večná a ani tu nebola vždy. Stačí odmeniť spoločensky užitočnú prácu (opatera detí, rodičov) a neakceptovať spoločensky škodlivú (napr. biznis v hazardných hrách). Známy ekonóm John Maynard Keynes (1883- 1946) odkázal v roku 1930 svojim vnukom vo svojej známej eseji („Economic possibilities for our grandchildren“), aby nevykonávali platenú prácu, ktorú označil za otroctvo pre dnešnú dobu.

Spoločnosť existujúca na princípe vytláčania, tvrdenia o prebytočnosti ľudí, je založená na prehnitých základoch. Iba spoločnosť ktorá dokáže všetkých zapojiť môže byť trvalá a funkčná. Konzumná spoločnosť riadená ziskom prehliada veľkú časť voličskej základne. Len preto že títo občania nemajú umelo vytvorenú kúpnu silu, tak jej na nich nezáleží a pokladá ich za príťaž, ktorá nemá právo na existenciu. Aj preto je nutné vytvoriť sociálne motivované hnutie, ktoré si dá za cieľ budovať ekonomiku založenú na morálnych základoch ako napr. sociálnu ekonomiku.

Slovensko patrí medzi krajiny s oslabenou solidaritou. Slovenská spoločnosť je tá kde bohatí sa stávajú ešte bohatší a chudobní ešte chudobnejší (podľa tvrdení Európskej komisie). Chudobní pre slabú kúpnu silu, ako sme uviedli, sú pre vládnucu elitu nadbytoční o ktorých nemá zmysel sa starať, či honorovať ich čo ako spoločensky potrebnú prácu. Ich práca nie je priamo potrebná pre bohatých, preto za ňu nedostanú adekvátnu mzdu, alebo skôr nič (podľa názoru napr. Citigroup).

Spoločnosť je oslabená prílišnou toleranciou voči bezbrehému nemorálnemu roztváraniu nožníc chudoby a bohatstva. Sen o tom, že ja sa z chudoby svojou vlastnou prácou dostanem je dnes ilúziou. Väčšina bohatstva vznikla možno legálne ale s istotou blížiacou sa k 100%-om naproste nemorálne. Zákony boli k tomu účelne upravené („veď som neporušil zákon“ je známy výrok slovenského kapitálotvorného jedinca). Dedenie chudoby je v súčasnosti celoeurópsky problém. Ak budeme naďalej tolerovať médiami vychvaľované plytvanie, nikdy nezabezpečíme trvalo udržateľný život našich detí.

Spoločnosť sa otriasa v základoch. Morálka a jej hodnoty sú erodované. Matky sú schopné ísť so svojimi dcérami („nepredávajú ich?“) na dovolenky s bohatými akože „zaťmi“, ktorí sú ešte ženatí. Budujú im šťastie? Ráno celebrita z nedbalosti zabije nič netušiaceho nevinného („obyčajného“) človeka a po obede skracuje život ľuďom odkázaným na konzumnú kultúru, ktorí chcú zabudnúť na život. Chlieb a hry, bez morálky a zmyslu. Dekadencia je aj v politike, kde politik má dokázanú krádež, napriek tomu sa k nemu hlásime a falošne ho obdivujeme („veď mi možno dá prácu“). V televízii ten istý zástupca ľudu káže občanom o morálke. Na vrchole pyramídy sú nemorálni jedinci (často psychopati), ktorí sa však nijako nepodieľajú na spoločenskej zmluve a neprispievajú na fungovanie štátu. Nemali by mať čipový záznam v doklade o totožnosti – zákaz výkonu verejnej funkcie? Ako je možné, že Slovensko je krajinou s najvyššou kúpnou silou na občana, a je tu zároveň nemorálne vysoká sociálna nerovnosť? Úlohou strednej vrstvy prisluhovačov, úradníkov a zbedačovaných zamestnancov bolo financovať sociálny štát – platiť dane a odvody. Keďže táto stredná vrstva sa zmenšuje, nastáva kríza sociálneho štátu. Niet zdrojov pre zdaňovanie. Štát sa navyše rozhodol znížiť výber daní za ostatných desať rokov. Slovensko je krajina s najnižším výberom daní v Európe (vyberá okolo 28% oproti európskemu priemeru 40%). Chudoba je spôsobená z dôvodu nehorázne nízkych miezd. Európska únia tvrdí, že je na Slovensku nemorálne vyberať dane z tak nízkych príjmov.

Žobračenky čo dostáva spodná najpočetnejšia ľudská základňa sú svojou výškou blízke tzv. mzde stredných vrstiev. Tá ich za to nenávidí a viní zo svojej biedy. Nikdy za svoju biedu nevinia špičku pyramídy, stále veria, že za verné služby raz, raz budú vyzdvihnutí na Olymp. V našej realite však budú iba nahradení inými ešte viac nemorálnymi jedincami, ktorí sa budú opäť navzájom požierať pre potechu divákov, ktorí sedia na Olympe.

Primárnym cieľom elít je udržanie moci a blahobytu. Často ani nie sú schopní využiť a spotrebovať ani zlomok toho čo majú. Ich konanie je zdôvodniteľné iba tým, že sa chovajú ako by boli, resp. sú psychopati bez žiadnych etických zábran. Iný dôvod pre ich záujem mať stále viac neexistuje. Sú to vlastne chorí ľudia, ktorým treba úradne zakázať vykonávať verejnú aktivitu, niečo ako zákaz výkonu povolania, alebo na nich pozerať ako na patologických deviantov. Výrazná vlastnosť elít je udržať si svoj vplyv na vládu a ovládať právny systém, aby hájil iba ich potreby. Preto si návrhy zákonov nechávajú urobiť sami a ministerstvá ich dostanú v zalepenej obálke, aby čírou náhodou úradníci omylom neurobili dačo pre občana.

Členovia elít sú úplne stotožnení s kapitalizmom založenom na voľnom trhu, vyplývajúcim iba z dopytu a ponuky, postaveného na súkromnom vlastníctve, bez akéhokoľvek vplyvu vlády, na nemorálnosti absolútneho zisku, na správnosti veľkých sociálnych rozdielov („sme úspešnejší“), na nepovolení akýchkoľvek štátnych sociálnych výdavkov a sociálnej ekonomiky. Privatizácia staroby („aj s podporou kúpenej ľavice“), zdravia, vody, vzduchu a pod. je podľa nich plne legálne a prospešné. V Bolívii dokonca aj dažďová voda sa stala majetkom firmy Coca-cola. Franz Kafka v románe Amerika popisoval v roku 1927, ako sa dajú sprivatizovať vodné zdroje, čo sa neskôr stalo realitou. Bohatí majú k dispozícii dobre pripravenú a všetkého schopnú inteligenciu („diablovi advokáti“) Mnohí z týchto prisluhovačov majú na svedomí premárnené životy. Sú prípady zbytočných úmrtí, upracovaní k smrti a prenasledovaní až do straty rozumu a zdravia od ústredných orgánov po malé firmy. Čo môžete robiť ak sa staráte sama o dve deti a máte istotu, že prácu už nikdy nedostanete? Akékoľvek rozmýšľanie o sociálnom podnikaní je na Slovensku napr. až nebezpečné, hoci všade vo svete existuje. Dokázali sme byť liberálnejší ako USA či Singapur.

Elita umožňuje finančným skupinám ovládať štátnu správu. Ona rozhoduje o tom čo je potrebné, v čom ju podporí často aj samotný zmanipulovaný občan. Študenti volia pravicu, aj keď im spoplatní školstvo. Dezorientovaný občan bojuje často za práva elít („bránime Markízu“, „bránime súkromné dôchodky“). Hodnoty elity sú v príkrom rozpore s morálkou, s hodnotami občanov a napriek tomu sa ich darí presadzovať pomocou kolaborujúcich médií. Čo potom možno očakávať z prepojenia finančných skupín, podnikania a vlády? Čie zákony a čie hodnoty sú chránené?

Spoločnosť bola smerovaná pomocou spoločných ľudských túžob a potrieb. V minulosti si ľudia pomáhali navzájom v záujme spoločného blaha. Ich potreby boli ovplyvňované potrebami komunity a okolia. Avšak materializmus a konzumná spoločnosť zdôrazňujú súťaživosť a čisto individuálne ciele. Tieto sú v príkrom rozpore s hodnotami solidarity, neubližovania a podpory sociálnej spravodlivosti. V návrhu novej definície sociálnej práce z dielne Medzinárodnej federácie sociálnych pracovníkov nájdeme slová o potrebe rešpektovať iné hodnoty než euroatlantické, založené na omyloch o profite (zisku) ako konečnom cieli. Ľudské šťastie, harmónia a záujmy celku musia byť stále viac rešpektované.

Prehnaná konzumpcia i za cenu ťažkého zadlženia sa stala normou. Banky neposkytovali pôžičky ľuďom bez dlžoby. Kto nebol ťažko zadlžený nebol dôveryhodný pre pôžičky. Aká zvrátenosť. Ak ste rozvážny a šetrný, ste nepriateľ systému? Prečo si banky neoverujú pôvod peňazí? Ako to, že nie je stanovená horná výška spravodlivého zisku, alebo maximálna mzda? Zadlženosť s obrovským rizikom bola uvedená ako normálna a občan aby sa nebál, môže sledovať „ducha prázdnu“ zábavu na masovokomunikačných prostriedkoch plnú celebrít („čo to je celebrita?“), škandálov, hnusu a násilia. Úpadok impérií je spojený s dekadenciou, porno obsesiou, obžerstvom a snahou užiť si rýchlo a teraz, bez akejkoľvek morálky a myšlienky čo bude ak toto nebude.

Spoločnosť navonok vyznáva hodnoty, ktoré sa oznamujú v nedeľných kázňach a tiež počas volebných mítingov. Láska k vlasti, viera v Boha a rodina sú obvykle deklarované hodnoty. Skúste však vyžadovať desať božích prikázaní v štátnom establišmente alebo v podnikateľstve? Riadiace miest sú prideľované podľa známosti, rodinných väzieb a ochote sa podriadiť, nie podľa schopností, vízii a vzdelania. Ľudia vyrastajú v „slobodnej“ spoločnosti, kde by mali byť vychovaní slobodne. Všetky veľké cirkvi a náboženstvá hovoria o láske k blížnemu. Naša krajina bola často označovaná ako tradičná kresťanská oproti svetskému Česku. Slovensko je ale dnes štát s najväčšou opustenosťou starších ľudí, ktorí umierajú bez blízkych, ktorí vlastne nie sú „blízki“, pretože sú veľmi ďaleko. Mladí nezamestnaní Slováci a Slovenky nemajú síce čo s voľným časom robiť, ale podľa európskych štatistík sú najmenej ochotní, spomedzi krajín Európskej únie, sa podeliť s týmto časom so svojím starými rodičmi, aj keby títo pomoc a lásku potrebovali.

Je zvláštne, že tieto deklarované hodnoty nijako nezlepšili správanie ľudí, ktoré je zväčša realizované ignorovaním potrieb druhého a chamtivosťou. Bohužiaľ ľudia čo sa dokážu označiť za kresťanov sú jednoducho rasisti, úplne nenásytní a bez škrupúľ. Ak prevažuje správanie bez rešpektovania hodnôt blízkych a potrieb okolia, dochádza k morálnemu úpadku. Čo sa naučili extrémne bohatí zo súčasnej krízy, keď sme sa im pozbierali na ich straty a sami sme sa totálne ožobráčili? Bez akejkoľvek trestnej zodpovednosti za ich konanie, čo môže nasledovať? Iba zopakovanie nezodpovedného správania. Vychovávali ste niekedy deti? Recidíva je viac ako istá.

Kto zo súčasných majiteľov tohto štátu prišiel k majetku poctivou prácou? Kto z nich má dôkazy o pôvode majetku. Prečo im to tolerujeme? V privatizácii demontovali a zlikvidovali národné hospodárstvo, ktoré nám bolo zapožičané našimi predkami. Dovážame to čo sme boli schopní vyrobiť lacnejšie a kvalitnejšie. Následne sme zostali na Slovensku bez hospodárskej základne. Predali nás akoby na otrokárskom trhu a to doživotne pracovať pre novodobých otrokárov za mizernú mzdu. Navyše sa zaviazali, že národ udržia na uzde dlhodobo za dumpingové mzdy. V pracovných vzťahoch, ktoré J. Keynes označil ako otrocké.

Jediné možné opravné prostriedky sú v návrate k solidarite a v návrate k rešpektu potrieb spoločnosti, k svojpomoci a nie k chamtivosti. Štát opustil svojich občanov („žeby konečná fáza deetatizácie“). Prehnaný dôraz na trvalý ekonomický rast a nárast dividend môže zničiť planétu. Voda a vzduch nie sú opciou, sú nevyhnutnou súčasťou prežitia. Globálne otepľovanie, nedostatok potravín, sociálne nepokoje a vojny nie sú tu vis major, človek vypustil zlého džina z fľaše, nemá sa na koho vyhovárať. V týchto prípadoch musíme konať spolu.

Mnohí z nás aj na Slovensku, vlastne  väčšina, žijeme od výplaty k výplate. Spoločnosť zrušila zmluvu o zabezpečení staroby deinštaláciou systému starobného sociálneho zabezpečenia (istota príjmu v starobe nie je v súlade s medzinárodnými normami). Niet nikoho kto by sa nebál to povedať v mainstreamových médiách. Deti nemáme a nevieme kto a či tu bude žiť po tom ako sa minieme. Práca nie je a ak je, tak iba dehonestujúca a slabo platená. Minimálna mzda na Slovensku porušuje sľúbené povinnosti voči Európskej sociálnej charte. Slovensko hazarduje so svojou budúcnosťou likvidovaním školstva. Dáva naň nemorálne nízky podiel z rozpočtu. Vraj budujeme vzdelanostnú ekonomiku, ale toto tvrdenie má svoj falošný význam ako minulé heslo, že budujeme reálny socializmus počas Husákovej „normalizácie“.

Sociálne zodpovedné podnikanie je na Slovensku chápané ako zlý a nemiestny žart. Našťastie ešte sme nedospeli k vrcholnému odmietnutiu sociálne zodpovedného podnikania výrobou smrtiaceho alkoholu známeho v českom prostredí. Napriek tomu však propagovanie sociálnej ekonomiky je občianskym hrdinstvom, ktoré sa blíži k hazardovaniu s vlastnou kariérou a možno aj so životom. Veď tvrdiť, že služby vo verejnom záujme ako nemocnice, kanalizácia, voda a teplo by mali fungovať na báze neziskovosti neurobí z propagátora pozitívnu osobu a verejnosť ho sama zvyčajne „spravodlivo“ odsúdi.

Podnikanie bez morálnych zábran a rešpektovania zdielaných hodnôt privádza ekonomiku a spoločnosť ku katastrofe. Často nachádzame veľkú zhodu psychopatického správania a „úspešného“ manažérskeho rozhodovania. Psychopatické správanie v podnikaní je vyjadrené v porušovaní sociálnych noriem v zákonoch, klamaním okolia v prospech zisku, nezohľadnenie škôd ktoré toto rozhodovanie spôsobuje na zamestnancoch, zákazníkoch a na verejnosti. Mnohé takéto podnikateľské organizácie spadajú pod definíciu psychopatického subjektu, ktoré sa snažia vyhnúť akejkoľvek regulačnej snahe, alebo pokusom o ich kontrolu. Tieto subjekty vykonávajú rozsiahle lobistické politické aktivity (vytvárajú si politické subjekty, ovplyvňujú verejnú mienku) a venujú obrovské úsilie, zneužívajú ľudský kapitál a peniaze na to aby zoslabili, alebo úplne zrušili akúkoľvek svoju reguláciu a kontrolu. Konajú jednoznačne asociálne a tak ich aj treba hodnotiť. Výsledkom tohto stavu je to, že tí čo si to môžu dovoliť dostávajú nemorálne vysoký profit, ktorý spôsobuje kolaps celej ekonomiky a vyvoláva zhoršujúce a opakujúce sa krízy. V Deklarácii práv človeka občana z roku 26. augusta 1789 čítame, že naša rozdielnosť nesmie byť na škodu záujmu celku. Ak toto porušíme, máme dnešné problémy.

Chamtivosť sa často prejavuje vo vzťahu k majetku i keď môže byť aj v inej podobe. V zásade je to amorálna deviácia akou je napr. pedofília. Odkaz na hriešnosť chamtivosti nachádzame aj v Novom zákone (v liste Efezským 4,19 čítame „nevidia rozdiel medzi dobrým a zlým, oddávajú sa nízkym vášňam, ženie ich chamtivosť“). Ľudia ktorí sú chamtiví majú chorobnú radosť z peňazí pre seba samotných bez milosti voči druhým, bez vôle sa s nimi podeliť, napriek nemožnosti spotrebovať toľko bohatstva, ktoré reálne ani nepotrebujú. Easterlinov paradox (1974) uvádza to, že šťastie nerastie v zdravej populácii úmerne s rastom materiálneho bohatstva.

Predražovanie, vykrádanie dôchodkových fondov a iné účtovné podvody sú príkladmi niektorých súčasných podvodov vyvolaných chamtivosťou. Podvodné praktiky spôsobujú stratu úspor na starobu, nárast chorôb, chudobu a dokonca aj smrť z dôvodu rastu samovražednosti („zbytoční“, „zradení“, „prepustení“).

Vo všeobecnosti žiaľ musíme akceptovať, že horné spoločenské vrstvy sú viacej naklonené konať nemorálne než nižšie položené skupiny obyvateľstva. Hierarchicky vyššie umiestnení jednotlivci sú viacej naklonení vykonávať nemorálne rozhodnutia, odoberať životné istoty iným, častejšie klamú, podvádzajú aby si zvýšili pravdepodobnosť úspechu, majú sklony odobriť neetické normy v práci. Toto všetko by nižšie postavení jednotlivci pravdepodobne nespravili. Chamtivosť sa napodiv javí ako temer nenaplniteľná potreba, ktorá nikdy nemôže byť naplnená. Máme byť preto zhovievaví voči takýmto „úbožiakom“? Naopak mali by sme sa snažiť aby každý jedinec usiloval udržiavať sociálnu spravodlivosť, rovnosť a solidaritu.

Korporácie majú tendenciu uskutočňovať rozhodnutia opreté skôr o ich vlastné záujmy než záujmy verejnosti. Takéto správanie v prípade nadnárodných korporáciách prechádza hranice a ovplyvňuje život ľudí na celých kontinentoch. Takto vzniká globálne zlo, proti ktorému možno postupovať iba globálnou aktivitou všetkých síl – odborníkov, aktivistov, dobrovoľníkova aj vzdelávateľov („Sociálna agenda“).

Rozhodovania korporácií trpia klinickou psychopatiou a možno to pokladať za mentálnu chorobu. Demokratické spoločnosti by však mali plniť vôľu svojich občanova a nie korporácií. Záujmy zisku žiaľ často prevážia verejné potreby. Máme viacero príkladov kedy záujmy občanov boli prehliadnuté. Takými sú rozhodnutia o privatizácii staroby (zavedenie kapitalizácie), súkromné zdravotné poistenia, predaj zdravotných zariadení, sociálnych zariadení, popretie sociálnej ekonomiky, družstevníctva alebo obmedzenie verejných neziskových ustanovizní. Tieto rozhodnutia boli podriadené čisto úzkym záujmom penzijných spoločností, zdravotných poisťovní, developerov, farmaceutických firiem, súkromných vodární a pod. Kde je tu spoločenská zmluva štátu a občana?

Každé nové voľby v súčasnej forme zastupiteľskej demokracie potvrdzujú a recyklujú systém. Nové tváre v politike? Ak sa nezmení mechanizmus/systém nič to neznamená. Občania chcú veriť v dobro a budú veriť neustále nesplneným sľubom a zdá sa že sú chorobne závislí opakovane počúvať takéto plané dobre znejúce sľuby. Istota práce a istota príjmu v súčasnom usporiadaní neexistuje. Preto sú ľudia ochotní byť konformní s daným stavom a to za akokoľvek nevýhodných podmienok aj v lživom životnom prostredí.

Každý sa musíme individuálne rozhodnúť kde je hranica, kedy už je toho dosť. Ohrozený je už základný ľudský život, rozvoj a existencia rodín, kultúrne hodnoty a sama podstata ľudskosti. Sociálne búrky začínajú vtedy, keď frustrácia a zničenie perspektív vedú k snahe o zavedenie nového sociálneho poriadku. Zúfalstvo ľudí môže viesť aj k iracionálnym rozhodnutiam vedúcim k horším riešeniam, iba z dôvodu že doterajší stav je neakceptovateľný a nový „horší“ nie je vo všeobecnosti dobre poznaný. Môže to byť opäť manipulácia elít, ktoré nie sú ochotné sa vzdať svojich výhod, ktoré nenávidia súdržnosť a zvolia radšej alternatívne riešenie („tvrdú ruku, poriadok extrémnej pravice) namiesto sociálnej spravodlivosti. Zavedú pevný poriadok s jasne pomenovaným vnútorným, alebo vonkajším nepriateľom, ktorého obetujú namiesto vzdania sa časti moci a bohatstvo, ktorý aj tak racionálne nepotrebujú. Teda nástup ultrapravice je pravdepodobnejší ako ich sociálne zmúdrenie.

Sociálni pracovníci združení v celoamerickom združení (NASW) začali podporovať sociálne hnutie, známe aj u nás ako „Okupujme Wall Street“. Wall Street symbol veľkokapitálu, miesto kde kríza začala bol zámerne vybraný. Je to zároveň miesto kde bol múr proti pôvodným obyvateľom Ameriky, ktorým bola ukradnutá pôda a domovina, tak ako moderný finančníci zruinovali životy a domovy dnešným obyvateľom. Hnutie Okupujme Wall Street žiada jednoducho iba zodpovednosť za činy, vrátiť zodpovednosť vlády voči ľudu a nie voči veľkopodnikateľom a to aby korporácie skladali účty voči vláde a nie naopak.  Hnutie žiada znížiť sociálnu nespravodlivosť a väčšiu sociálnu rovnosť. Sociálna práca samotná je ohrozená, pretože sociálne služby a pracovné príležitosti sú ohrozované súčasnou krízou. Zvyšovanie sociálneho tlaku a nárast podielu starších ľudí vytvára tlak na nárast potreby sociálnej práce. Politická situácia, ktorá znižuje príjmy bez vidiny zmeny, spôsobuje tlak na zvyšujúcu potrebu sociálnej práce bez adekvátnej podpory. Mnohé vlády aj v Európe si myslia, že ju môžu nahradiť laickí dobrovoľníci.

Na Slovensku je spoločenská objednávka po obrodzujúcom celospoločenskom hnutí. Myšlienky ako „berieme si svoju krajinu späť“, „ďakujeme odíďte“, alebo aféra „antigorila“ si zaslúžia podporu. Sociálna práca a sociálni pracovníci majú zodpovednosť za stav spoločnosti a preto podobne ako v zahraničí, by mali zohrať aktívnu rolu pri záchrane spoločnosti ako spravodlivého a fungujúceho spoločenstva.

Sociálna práca by mala šíriť vedomie o sociálnych hnutiach za zmenu systému. Dobré je šíriť vhodné skúsenosti mnohorakej participácie v komunitách. Dobrovoľníctvo a aktivizmus sociálnych pracovníkov v sociálnych hnutiach je prínosom. Je vhodné podporovať správny životný štýl bez stresu. Sociálna práca musí podporovať tradičné hodnoty sociálnej kohézie, solidarity a inklúzie medzi obyvateľmi. Sociálna práca na Slovensku musí prinášať globálne akceptované pravdy o sociálnej spravodlivosti. Veď nie je dlhodobo možné popierať paradigmy OSN, MOP, EÚ, IFSW (2012, The social consequences of the financial crisis. “We don’t pay for your crisis”) o ľudských právach. Slovensko nesmie zostať skladom prekonaného sociálneho myslenia. Sociálna práca musí pomáhať riešiť kolektívne i individuálne problémy. Je nutné zachovať sa ako ľudia. Pomáhať si ako navzájom ako dosiahnuť trvalo udržateľnú spoločnosť. Niekto to musí začať, niekto to musí urobiť, ale kto ak nie my. A to je odpoveď na otázku kedy bude lepšie.

Literatúra:

ELLIS, D. (2013): Is too much Ever Enough? The Economic Crisis, Greed and the Occupy Wall street Movement, ss. 13-31, In: Journal of Social Work Values and Ethics, Volume 10, Number 1, Association of Social Work Boards

HETTEŠ, M. (2013): Sociálna súdržnosť a istota v sociálnej práci, UKF, Nitra, 198 s., ISBN 978-80558-0256-5

HETTEŠ, M. (2013): Zamestnanosť a sociálna práca, VŠZSP sv. Alžbety, Bratislava, 130 s., ISBN 978-80-8132-089-7