Miloslav Hetteš

Zmena paradigmy

Slovenská spoločnosť bola v krátkom časovom slede transformovaná z kvázi rovnostárskej totalitnej spoločnosti na pluralitnú, nepaternalistickú spoločnosť. Prebieha významná demografická zmena spojená so stratou istôt a oslabovania úlohy štátu a rodiny. V roku 2012 keď sa často spomína medzigeneračná solidarita a aktívne starnutie, slovenská spoločnosť a politika sa neveľmi zaujíma o to, že patríme medzi krajiny s najhoršou situáciou súžitia generácií a zdravia starších. Časť zodpovednosti za túto nepriaznivú situáciu patrí aj sociálnej práci. Sociálna práca sa musí podieľať na zvrátení súčasného stavu.

Z rôznych aktivít, ktoré sa nedávno udiali za najvýznamnejšiu v oblasti sociálnych práv pokladám nasledovnú. Na rokovaní Medzinárodnej organizácie práce 15. júna 2012 v Ženeve došlo k revolučnej zmene. Možnosť priznania sociálneho minima sa mení na právo. Odsúhlasili to členské krajiny tejto medzinárodnej organizácie venujúcej sa sociálnemu pokroku, síce ako „iba“ odporúčanie, ale je to vyjadrenie svetovej vôle o zmenu. Slovensko sa akoby nehlási k tejto zmene.

Okrem uvedenej novej paradigmy o zmene možnosti na nárok na sociálnej zabezpečenie, možno uviesť niektoré ďalšie poznania. V oblasti uplatňovania ľudských práv pretrváva otázka univerzálneho uplatňovania a kultúrneho relativizmu. Pretrváva otázka „západného“ individualizmu a „východného“ relatívne vyššieho významu kolektívu a komunity. Slovensko viac ako okolitý svet vyznáva individuálny egoizmus.

Premeny v slovenskej spoločnosti

Slovenská spoločnosť prešla rýchlou transformáciou. Nová generácia, často už narodená po páde komunizmu, ale aj staršia generácia si už neuvedomuje k akým fundamentálnym zmenám došlo. Pred rokom 1989 bolo sociálne zabezpečenie plne hradené z jediného zdroja – zo štátneho rozpočtu. Štátny sociálny paternalizmus poskytoval záruky relatívne rovnostárskej istoty. Ľudia sa naučili takto žiť a brať to za štandard.

Podstata štátu bola urýchlene zmenená z plánovaného hospodárstva na trhovú ekonomiku nie plne spravodlivým spôsobom (privatizácia, reštitúcie, dražby a pod.). Dochádzalo okrem nelegálnych postupov aj ku páleniu kníh ako v nacistickom Nemecku. Napr. knižnica Výskumného ústavu oblastného plánovania sa takto stratila. Pri predvstupových rokovaniach do Európskej únie sme potom opäť začínali od nuly. Európa totiž plánuje. Aj teraz sme v plánovacom období. Snažíme sa plniť ciele stratégie Európy do roku 2020.

U nás doznievala aj národná emancipácia. Došlo k mierovému rozdeleniu bývalého Česko-Slovenska v roku 1993. Niečo podobné sa podarilo v roku 1905 Švédom a Nórom. Paradoxne sme sa čoskoro opäť „zjednotili“ v rámci celku, kde je teraz 28 členov (oproti dvom v Česko-Slovensku), ktorý má snahu sa premeniť na federáciu. Doteraz málokto vie čo to znamená byť v jednom európskom dome, kde nemáme právo veta a musíme „poslúchať“. Samostatné Slovensko prinieslo so sebou samostatnú sociálnu politiku, ktorá nie vždy bola a je kompatibilná so štandardnými postupmi Európskej únie. Vplyv Svetovej banky a iných zámorských vplyvov spôsobil nemožnosť koordinácie niektorých častí nášho systému sociálneho zabezpečenia s EÚ. V ekonomike sa nám v zásade darilo. Slovensko mávalo najdynamickejší rast hrubého domáceho produktu („tatranský tiger“).

Zaslúžený vstup do klubu najbohatších krajín sveta do OECD v roku 2000 Slovensko zaradilo medzi štáty poskytujúce pomoc a nie prijímajúce zahraničnú pomoc. Vznikla slovenská agentúra medzinárodnú rozvojovú pomoc v čase, keď sme sami mali vnútorné problémy. Opätovné spojenie s Českom v roku 2004 a vystavenie nás potrebe nájsť zhodu s ďalšími členskými štátmi výrazne zmenilo rolu národného štátu. Objem národnej legislatívy sa stal menšinový oproti množstvu európskych zákonov („acquis communautaire“). Voľný pohyb osôb, myšlienok, tovaru, kapitálu, chorôb ovplyvnil všetko v pôvodne relatívne izolovanej slovenskej spoločnosti. V tom istom roku (2004) sme vstúpili do NATO. Uplatňovanie schengenského systému od roku 2008 v podstate odstránilo hranice a Slovensko sa v skutku stalo hraničným štátom mnohých iných štátov, ktoré geograficky vzdialené (Bielorusko, Turecko, Maroko a pod.). Opustili sme národnú menu v roku 2009, keď už prebiehala veľká globálna finančná kríza. Už len málokto si pamätá, že toto všetko sa udialo iba nedávno. Zrušil sa vízový režim s mnohými krajinami (najvýznamnejšie s USA a Kanadou). Postavenie národného štátu sa znížilo nielen voči nadnárodným celkom odovzdaním časti štátnej suverenity, ale aj prenos právomocí v sociálnej politike na množstvo aktérov, ktorí vznikli (obce, neštátne subjekty a pod.). Čo bude ďalej? Jednotný európsky štát (spočiatku ako federácia), alebo iný vývoj?

Sociálne istoty

Náš základný zákon je ústava. Jeho význam sa výrazne zmenil prijatím množstva medzinárodných a európskych záväzkov, ktoré spravidla majú vyššiu právnu silu ako národná legislatíva. Ústava v čl. 39 garantuje právo občanov na primerané hmotné zabezpečenie v starobe a pri nespôsobilosti na prácu, ako aj pri strate živiteľa. Každému kto je v hmotnej núdzi, dáva právo na pomoc, ktorá je nevyhnutná na zabezpečenie základných životných podmienok. V čl. 40 poskytuje ústava právo na ochranu zdravia. Na základe zdravotného poistenia majú mať občania právo na bezplatnú zdravotnú starostlivosť a na zdravotnícke pomôcky. Tieto práva tvoria princípy sociálnej práce ako ľudsko-právnej profesie.

Demografická revolúcia

Tieto práva sú dnes často spochybňované a ohrozované. Za dôvod tohto prístupu sa často uvádza tzv. starnutie obyvateľstva. Že ľudia žijú dlhšie je dar. Problém starnutia spočíva v zmenenej miere rodivosti (fertility). Celý svet v podstate z dôvodu demografickej revolúcie sa dostal, resp. dostáva do stavu vymierania ľudskej spoločnosti. Ako náhle miera fertility klesne pod záchovnú mieru 2,1 dieťaťa na ženu, nastáva katastrofa. V roku 1955 ju ako prvé dosiahlo Japonsko. V roku 1980 Česko a v roku 1989 Slovensko. Táto premena postihuje celý svet. Končí sa to Nigériou v roku 2050. V tom období má dôjsť aj k stabilizovaniu počtu ľudí na svete (okolo 9 miliárd). Podľa projekcií má sa na Slovensku znížiť počet obyvateľov k roku 2050 o 200 tisíc. Aj pri vzatí v úvahu možnej imigrácie. Keďže znižovanie počtu obyvateľov a nízka fertilita je globálny jav, nebude skade vziať, pozvať nových občanov Slovenska a nastane nedostatok pracovnej sily. Predovšetkým to bude v oblasti služieb pre starších ľudí. Zákony demografie jasne hovoria, ak sa pohne fertilitou, trebárs, žeby sa zrazu začali narástol prudko počet narodených detí, zmení sa opäť podiel ekonomicky aktívneho obyvateľstva. A je tu opäť „problém“ udržateľnosti systému sociálneho zabezpečenia a v tom aj dôchodkov (teraz z dôvodu mladnutia).

Sú isté pozitívne signály v rámci Európy kde nastala zmena v rodivosti. Francúzsko môže byť vzorom. V roku 2009 dosiahlo Francúzsko úroveň 2,0, zatiaľ čo Slovensko 1,4. (Eurostat, 50/2011)

V demografii existuje pravidlo, že počas kríz, vojen sa znižuje počet narodených detí a po vojne býva prudký nárast detí („baby boom“). Súčasná fertilita na Slovensku je však nižšia ako počas slovenského vojnového štátu. Situácia je vskutku vážna a poukazuje na krízu v spoločnosti, na nevhodnú sociálnu politiku a vážne problémy v spoločnosti. Európa je kontinent migrantov. Je však potrebné si zvážiť, komu budeme môcť odovzdať všetko to čo označujeme ako slovenské a kto bude ešte Slovákom.

Zdravie a sociálna práca

Počas rokovania svetovej konferencii venujúcej sociálnej práci a sociálnemu rozvoju v Štokholme v júli 2012 lord Michael Marmot, predseda komisie pre sociálne determinanty zdravia Svetovej zdravotníckej organizácie (WHO) a profesor epidemiológie skonštatoval, že zdravotné rozdiely vyplývajú zo sociálnych rozdielov. Pokiaľ štát nevenuje tejto otázke primeranú pozornosť, zdravie a spokojnosť občanov klesá. Uviedol aj príklad Slovenska, ako krajiny s osobitne nedostatočnou pozornosťou voči sociálnej oblasti, čo spôsobuje následne vysokú úmrtnosť. Michael Marmot sa venoval aj nezamestnanosti a jej sociálnym dopadom. Podľa jeho poznatkov nárast nezamestnanosti o 1% spôsobí nárast počtu samovrážd až o 0,8% a rovnako aj vrážd o 0,8%. Preto tvrdenie o nezamestnanosti ako nutnom zle v záujme udržania flexibility a dynamiky hospodárstva v tomto svetle vyznievajú vskutku asociálne.

Slovensko patrí v európskom meradle k slabším krajinám aj pokiaľ ide o šancu detí nebyť diskriminované v materiálnej oblasti, vo vzdelávaní a v zdravotnej opatere. Na Slovensku máme na základe tohto poznania nízku vnútro spoločenskú solidaritu.

Sociálne neistoty, nezáujem spoločnosti a štátu o zdravie spôsobuje aj nízka šancu prežitia staroby v dobrej kondícii. Podľa Európskeho štatistického úradu (Eurostat, 60/2012) na Slovensku majú občania nádej zdravej staroby (bez odkázanosti na sústavnú pomoc) v priemere iba 3 roky po dosiahnutí 65 rokov. Pričom ženy sú na to na Slovensku horšie, oproti prevažujúcemu kratšiemu zdravému vyššiemu veku u mužov v Európe. Toto je temer o 6 rokov menej ako je obvyklé v rámci Európskej únie alebo v Bulharsku. Bulharsko pritom relatívne ekonomicky zaostáva za Slovenskom.

Na zdravie občana výrazne vplýva spokojnosť so životom. Nárast šťastia spokojnosti znižuje. pravdepodobnosť vzniku radu chorôb. Podľa šetrenia OECD slovenská spoločnosť patrí k najmenej spokojným populáciám. Horšie je na tom už len Estónsko, Ruská federácia a Rusko. Index spokojnosti univerzity v Leicester v roku 2006 umiestnil Slovensko na 129 miesto spomedzi 178 krajín (prvá krajina je najspokojnejšia). Ak uznáme úlohu sociálnej práce v problematike zdravia obyvateľstva, tak musíme uznať aj jej podiel na zdravotných neduhoch. Zlá sociálna situácia, nespokojnosť, nedostatok sociálnych a zdravotných pracovníkov je toho príčinou.

Nezamestnanosť

Na Rade ministrov práce, sociálnych vecí, zdravotníctva a ochrany konzumentov (EPSCO) v Bruseli v tomto roku vo februári bol predložený dokument o dopadoch krízy. Je tam aj odporúčanie pre navýšenie počtu „bielych povolaní“ (zdravotníctvo a sociálne služby) na Slovensku, ako prostriedku zníženia vysokej nezamestnanosti. Je zrejmé, že by to malo pozitívny vplyv aj na zdravie občanov. Slovensko má v porovnaní s ostatnými členskými krajinami Európskej únie nízku zamestnanosť v tejto sfére.

Slovensko má dlhodobo vysokú nezamestnanosť a všeobecne najvyššiu mieru dlhodobej nezamestnanosti. Podstata slovenskej ekonomiky postavenej na „lacnej“ pracovnej sile a slabej sociálnej sfére má preto svoju daň v chorobnosti, v najkratšej dĺžke zdravej staroby, nespokojnosti so životom na Slovensku a v kratšej dobe dožitia. Predbehli nás mnohé nedávno ešte rozvojové štáty. Ako uviedol Michael Marmot problémy a rozdiely v zdraví nie sú nevyhnutné a neriešiteľné. Je nato potrebná spravodlivá spoločnosť pre nás a pre naše deti.

Solidarita v spoločnosti a v štáte

Slovensko dosiahlo podľa merania v hrubom domácom produkte výrazné úspechy. Podľa hodnotenia Európskeho štatistického úradu sme dosiahli úroveň 76% priemeru EÚ v HDP na osobu a pri zohľadnení kúpnej sily sme sa vyrovnali Česku. Podľa augustového šetrenia Európskeho štatistického úradu v roku 2012 priemerný príjem na osobu na Slovensku už predbehol Česko. Problém na Slovensku je však v tom, že rast ekonomiky nekorešponduje s rastom blahobytu všetkých. Toto skonštatoval Joseph Stiglitz voči Slovensku v správe o kríze. Na rade EPSCO vo februári 2012 tiež bol predložený dokument o prehlbujúcej priepasti v slovenskej spoločnosti. Bohatí na Slovensku počas krízy ešte viac zbohatli a chudobní sa stali chudobnejší. Joseph Stiglitz aj EPSCO uvádzali, že ide o výnimku idúcu proti trendu v Európe.

Priemerná hodinová mzda na Slovensku je 8 € a v EÚ je to 23€. To je asi 30%, ale v ekonomickej sile Slovensko dosahuje dnes 76% úrovne HDP na osobu priemeru Európskej únie. Niekto musí pochopiteľne dosahovať neprimeraný a sociálne nespravodlivý zisk.

Slovensko je charakterizované vysokou opustenosťou a nízkou solidaritou medzi životom starších a ostatných generácií. Príčinou je aj vysoká nezamestnanosť mladých a následný nárast diskriminácie starších (ageizmus) v práci a vytláčanie z trhu práce ani nie 50-ročných. Subjektívny názor Slovákov na dobu, kedy začína staroba je oveľa nižší ako je bežné v Európe.

Solidarita, kohézia, inkluzívny rast sa má uplatňovať aj v regionálnom rozvoji. Slovensko je príklad nekohézie v regiónoch. Bratislavský samosprávny kraj je siedmy najbohatší región s chudobným východom štátu.

(Ne)primerané starobné zabezpečenie

Prekrúcanie faktov, skrývanie zákonitostí demografie a zneužívanie výsledkov hospodárskeho rastu ovplyvňuje neustále zmeny v systéme starobného dôchodkového zabezpečenia. Európska únia sa nedostatočne venovala príprave nových členských krajín, nedostatočná spoločná politika spôsobila vstup krajín do EÚ s nekompatibilnými systémami starobného zabezpečenia postavených v rozpore so základnými princípmi – predovšetkým solidarity. V období keď OECD uvádzalo, že postačí urobiť určité parametrické zmeny a systém dôchodkov bude stabilizovaný na dlhú dobu, sa prikročilo k privatizácii staroby. Stačí si porovnať čo sa neudialo v Čechách a čo sa udialo na Slovensku. Neustále zmeny zneisťujú životné istoty ľudí. Súčasný stav vytvorenia slabého základného systému tzv. prvého piliera vytvára predpoklad nižších príjmov starobe oproti dnešnej generácii dôchodcov. Experiment so sporením, ktorý je aj pri 4% odvodov solidárne neodôvodniteľný, neposkytuje pri svojej hazardnej podstate záruku. Nepoistný princíp tohto tzv. druhého piliera nie je v súlade s postupmi Medzinárodnej organizácie práce. Napr. v Argentíne aj pod vplyvom dokonaných samovrážd pred parlamentom, tento systém zrušili. Podobne sa udialo v štátoch ktoré nám boli nových členských krajinách vzorom. Sme krajina s najslabšou korekciou súkromného systému. Povinnosť vstupu do tohto rizikového podnikania spôsobuje, že mladí ľudia pri svojej krátkozrakosti a relatívnej komplikácie výstupu, nevystúpia. Pokiaľ bol vstup dobrovoľný konali presne naopak.

Starobný dôchodkový systém pôsobí neinkluzívne. Vytvára skupinu osôb (starších) ako osobitnú skupinu s paternalisticky určenými potrebami. Navyše dôchodcovia nebudú mať podiel na výsledku svojej predošlej práce z dôvodu zmeny pravidiel valorizácie dôchodkov. Predpokladaný nárast miezd ich bude jednoznačne poškodzovať.

Slovensko bude mať čoskoro zásadný problém s ľuďmi vo vyššom veku bez adekvátneho dôstojného príjmu v starobe. Systém nepodnecuje sa finančne pripravovať na starobu a skôr odrádza tak konať.

HETTEŠ, M., 2011: The Slovak Republic. National Report, s. 267 – 304, In: Pension Reform in Central and Eastern Europe, ILO, Budapest, 2011, 366 s., ISBN 978-92-2-125639-7
HETTEŠ, M., 2012: Our ICSW Member in Slovakia; s. 6-7, In: ICSW Europe Newsletter July & August 2012, http://www.icsw.org/whatsnew/regpub.htm