Založ si blog

Starnutie, nenávisť a diskriminácia.

Richard Layard: „Chceme aby naše  deti objavili, že staranie sa o druhých  a prispievanie k spoločnému  dobru je viacej uspokojujúce  než bohatstvo, krása a osobný úspech“. (Happy now, 2011)

Slovensko sa vyznačuje vysokou mierou diskriminácie na základe veku. Nenávisť na základe veku (ageizmus) má nadpriemerné hodnoty. Napr. naši mladí ľudia ak sú nezamestnaní a majú teda relatívne viac voľna, sa najmenej zaujímajú o svojich starých rodičov z pomedzi všetkých krajín EÚ. Dedičstvo najdrahšej propagandy pri zavádzaní dôchodkového podvodu (pardon reformy). V okolitých štátoch sa objavili návrhy kriminalizovať kapitalizačný systém dôchodkového sporenia. Slováci už o 6 rokov skôr označia niekoho ako starého. Hovorím ženám, vydajte sa za Rakúšana, Francúza a budete dlhšie mladé. Dôchodkový vek máme 62 rokov, ale ľudia nad 57 rokov už zväčša sú z trhu práce vyhnaní. Koho ešte tak vyhnať? Čo to je starnutie? Je to len dôsledok toho, že sa nerodia deti a mení sa pomer starších voči mladším. Ak sa deti nerodia, tak je viac starších a preto aj priemerný vek sa zvyšuje. To je všetko. A čo ešte?

Starnutie populácie je pojem, ktorý je jeden z najviac frekventovaných v tlači, v dennom živote, slovníku politikov i bežných občanov. Preto si zaslúži aby sa poznalo jeho pozadie a možnosti. Starší ľudia sú integrálnou súčasťou spoločnosti, tak ako sú deti, mladí aj ľudia v strednom veku. Spoločnosť to sme my všetci v každej fáze nášho neopakovateľného života.

Starnutie populácie, hospodársky rast a trvalo udržateľný dôstojný život sú navzájom prepojené problémy. Ľudia chcú byť šťastní, snažia sa o to, ale nie vždy okúsia trvalejšie šťastie. Často sme presvedčení, že šťastie a dôstojný život je priamo závislé od hospodárskeho rastu. Starnutie populácie sa často chápe ako niečo nevhodné, ba škodlivé. Predlžovanie ľudského veku je integrálnou súčasťou vývoja, civilizácie a túžob. Nepredstavuje žiadnu „hrozbu“, naopak je hmatateľným dôkazom ľudských prianí. V európskych krajinách v 17. storočí bol priemerný vek dožitia 27 rokov, v 18. storočí 37 rokov a v 19. storočí sa priemerne žilo do 48 rokov. Môžeme to chápať ako neželateľný vývoj? Mnoho rodičov dnes žije dosť dlho aby si mohli obohatiť svoje šťastie poznaním detí svojich detí a niekedy aj ďalšej generácii. Ak sa ľudia naučia (dostanú možnosť) stravovať kvalitnejšie, viacej sa o seba starať a budú žiť aktívnejšie, vek 80 rokov bude čoskoro úplne bežným a to dokonca bez výrazného navýšenia výdavkov na zdravotníctvo. Tento proces je globálnym. Ešte v roku 1901 bol v Indii priemerný vek dožitia 23 rokov a v Číne v roku 1948 iba 29 rokov.

Oveľa vážnejšie je to, že sa rodí menej a menej detí. Rozširovanie poklesu hodnoty pôrodnosti pod hodnotu poskytujúcu možnosť záchovy (prežitia) danej populácie je globálnym trendom. Imigrácia nie je trvalo udržateľným riešením tzv. bohatých krajín, pretože obrazne povedané nebude odkiaľ vziať.

V Holandsku sa vraví, že jeden otec skôr uživí desať detí, ako desať detí jedného otca. Aký život čaká súčasnú skupinu dlhšie žijúcich obyvateľov? Odpoveď nie je jednoduchá. Pretože stav aj v tzv. vyspelých krajinách je ďaleko od uspokojujúceho. Aj v týchto relatívne prosperujúcich krajinách, starí ľudia žijú v chudobe, s predsudkami voči starobe, v depresii, v opustenosti, sú zneužívaní, bez využitia svojich schopností a bez práce. Aký potom čaká život staršieho obyvateľstva v chudobnejších krajinách? Perspektívy dôstojného života pre starších osôb zostávajú veľkou výzvou pre celú spoločnosť z dôvodu demografických zmien.

Celé dejiny ľudstvo sa zaoberá podstatou narodenia, mladosťou, smrti a pokračovaním života. Koncepcia staroby, ako osobitnej fázy života je však relatívne mladá. Názor, že keď niekto prekročil hranicu šesťdesiatich rokov, je bez ohľadu na jeho skutočné zdravie automaticky chápaný ako neefektívny, neproduktívny, chorý a dokonca aj s demenciou sa objavuje napodiv až v polovici 19. storočia. Je zvláštne, že pred 19. storočím väčšina ľudí pracovala a aktívne žila až do smrti. Priemyselná revolúcia zmenila všetok predošlý život a jeho pravidlá. Zbedačení bývalí roľníci, oslobodení nevoľníci, každého veku na počiatku nástupu ranného kapitalizmu boli nútení hľadať prácu v mestách. Práce sa však ukázalo byť málo pre všetkých a pre každú vekovú kategóriu. Bola aj nedostatočne platená. Z cechov a manufaktúr kde zvykli ľudia pracovať do svojich 70. rokov i dlhšie, sa zmenili na továrne s fyzicky namáhavou pásovou výrobou, kde nebol kladený dôraz na kvalifikáciu.

Zamestnávatelia začali prepúšťať pracovníkov 50. ročných i 40. ročných. Väčšina prepustených ľudí bola odkázaná na chudobu. Reformy sociálneho zabezpečenia zlegitimizovali prepúšťanie starších zamestnancov zavedením štandardného veku odchodu do dôchodku. V danej situácii na objednávku pre vtedajšiu potrebu bola sformulovaná definícia „staroby“, tak ako sa až do súčasnosti chápe, čo spôsobuje v súčasnosti zásadné problémy. Táto definícia je totiž prekonaná.

Je zaujímavé, že mnohokrát v histórii oslobodení roľníci často odmietali takúto buržoáznu slobodu a „reakčne“ podporovali návrat k feudalizmu, kde mali akú takú istotu podpory od svojho pána. Napr. sa tak stalo na Haiti v 19. storočí, ale i inde. Väčšina robotníkov v 19. storočí pracovala viac ako šesťdesiat hodín týždne, často v zlých podmienkach z hľadiska zdravotného a bezpečnostného. Mnohí zahynuli alebo boli zmrzačení už v mladom veku. Spôsob práce preferoval mladších pracovníkov. Remeslá ustúpili na význame pred továrenskou výrobou. Preto sa objavili teórie a štúdie o neproduktívnosti staršej populácie, ktorá začala byť legálne vyčleňovaná reformami sociálneho zabezpečenia. Pojem sociálne zabezpečenie zaviedol za iných okolností a v inom čase na počiatku devätnásteho storočia Simón Bolívar v Latinskej Amerike (Seguridad Social).

Britský ekonóm a sociálny reformátor barón William Beveridge (1879 – 1963) zaviedol teóriu o nepružnosti starších pracovníkov. Ďalší uvádzali, že starší robotníci sú menej pracovití. Programy sociálneho zabezpečenia zavedením dôchodkového veku, umožnili podnikateľom sa „humánne“ zbavovať tých čo neprinášali profit a udržiavať tak svojich zamestnancov „sviežich“. Tomu napomáhal aj zdravotnícky výskum, ktorý dokazoval vyčerpanosť a pokles schopností starších ľudí. Preto je nevyhnutné a vlastne prospešné pre nich samotných brániť im pracovať. Baronet William Osler (1849 – 1919, zvaný aj ako otec modernej medicíny, vo svojej známej prednáške 25. februára v roku 1905 hovoril o relatívnej neužitočnosti ľudí nad 40 rokov, o úplnej zbytočnosti ľudí vo veku nad 60 rokov a zmienil sa dokonca i o eutanázii. Sám mal vtedy 55 rokov. V zdravotnom výskume sa staroba začala skúmať ako choroba, podobne ako tuberkulóza. Aj keď táto „choroba“ nebola nákazlivá, liečiteľná, alebo primerane diagnostikovaná. Liečebné postupy vychádzali z predpokladov o slabosti a pracovnej neschopnosti starších ľudí. Preto im bol ordinovaný oddych, vyhýbanie sa pohybu a venovanie sa príprave na rad chorôb, ktoré „musia“ prísť. Tieto teórie pomáhali dostať podporu verejnosti pre reformy sociálneho zabezpečenia. Podobne aj dnes sa skrýva pravá podstata zmien starobného poistenia. Iróniou je, že v období demografickej revolúcie predlžovania vek u, sú starší ľudia, s úplne dobrým zdravým a často aj s výbornou fyzickou kondíciou, označení ako nefunkční a s nižšími schopnosťami. S prostým zdôvodnením, pretože taký je život.

Aj cirkev samotná v 19. storočí napomáhala svojimi kázňami a učením rozvíjať nové  postoje  k starobe. Starší ľudia sa mali pomaly lúčiť s pozemským životom a modlitbami sa pripravovať na smrť a spasenie. Cirkev podobne ako civilná spoločnosť tiež zavádzala vekové limity medzi laikov a aj kňazi nad 60 rokov boli vyraďovaní zo služby, ako tí čo by si mali po zásluhe „oddýchnuť“. Cirkev intenzívne napomáhala výstavbe nových inštitúcií a domov pre starších. Vtedajšie inštitúcie boli stavané ako zariadenia pre chorých starších. Mali podobu zdravotných zariadení, pretože starší sú „pascou“ na rôzne choroby a sú vlastne chorí. Pred touto dobou sa zriaďovali „chudobince“ orientované na starších bez prostriedkov. V tomto období to však už boli „starobince“, kde mali ísť starší ľudia, pretože sa predpokladalo, že musia byť chorí a smrť na nich už čaká. Starší ľudia v nich boli izolovaní a boli prevedení do stavu úplnej závislosti. V zásade takto sa začala segregácia na základe veku.

Po celé 20. storočie v priemyselných krajinách bola staroba výrazne prepojená s nezamestnanosťou. Z dôvodu trvalého nedostatku práce, viac menej povinné penzionovanie bolo používané na riešenie nezamestnanosti. Došlo k drastickému umelému zníženiu podielu robotníkov vo veku nad šesťdesiat rokov. Väčšina z nich odišla do dôchodku proti vlastnej vôli. Ľudia, ktorí boli poslaní do dôchodku boli prevažne schopní pracovať a chceli byť užitoční v práci. Následne potom boli vedení ako starí ľudia na zaslúženom dôchodku, ale v skutočnosti to boli ľudia bez práce a boli jednoducho nezamestnanými. Ak by však boli po pravde započítaní medzi nezamestnaných, dostali by sme veľmi vysoké údaje o nezamestnanosti. Zlé nastavenie systému bolo kompenzované núteným penzionovaním. Systém penzionovania v starobe, tak zabezpečil relatívny sociálny mier formou poskytovania nízkych starobných dávok nezamestnaným starším pracovníkom.

Zaujímavé je že odborové hnutia, inteligencia ale i bežní ľudia boli pôvodne proti dobrovoľnému doživotnému zbaveniu sa ekonomickej činorodosti. Tento postoj bol čoskoro nahradený obranou dôchodkov a dokonca právom na starobné penzionovanie. Akceptoval sa názor na neefektívnosť zamestnávania starších, nevyhnutnosť následnej nezamestnanosti a preto starobný dôchodok bol pre nich „jediným“ možným riešením. Ekonomické záujmy menšiny boli nadradené záujmom väčšiny ľudí. Verilo sa že rozvoj sociálneho zabezpečenia zlepší údel starších a poskytne im dôstojný, ak nie celkom príjemný život v starobe. Avšak napriek tomuto je chudoba medzi staršími ľuďmi rozšírená aj v 21. storočí. Nie je nič horšie pre duševnú pohodu a zdravie ako pocit zbytočnosti, ktorý spoločnosť pred- časne vnútila starším osobám.

Staroba sa zmenila na sociálne geto. Reklama a podniková kultúra vštepuje, že staroba a staré je niečo zlé a obnosené. Kultúra vyžaduje ako normu byť mladým a vyzerať mladý. Väčšina ľudí, ktorá mala za povinnosť opustiť zamestnanie, akceptovala že nemá viac čo ponúknuť a prijala bez váhania skutočnosť, že ich nadbytočnosť je logická a nevyvrátiteľná. Sprevádzal to aj nezáujem zdravotníctva. Starší ľudia bez prostriedkov a pre nízky status neboli atraktívni a výnosní pre liečbu. Dokonca sa ani nekládol dôraz na kurzy liečenia starších v zdravotnom vzdelávaní. Prieskumy o podmienkach života v domovoch pre starších v päťdesiatych rokoch odhaľovali jeden etický škandál za druhým. Takisto ľudia vo vyššom veku prevažovali medzi chudobnými. Až šesťdesiate a sedemdesiate roky minulého storočia začali s prvými pokusmi o zmenu. Po prvý krát sa Robert N. Butler (1927 – 2010), americký gerontológ, na seminári v roku 1983 venoval otázkam prerušeniu zmysluplnej práci v staršom živote človeka a zaviedol termín „produktívne starnutie“. Robert N. Butler písal ako prvý o „ageizme“ ako o diskriminácii starších. K zmene však v tomto období neprišlo. Väčšina starších osôb v industrializovaných krajinách sa naďalej cítila byť osamelá a zbytočná. Starší ľudia vzácne opúšťali domov a väčšinu času „riešili“ sledovaním televízie (aj vyše 40 hodín týždenne). V období ekonomickej stagnácie od sedemdesiatych rokoch a následne takmer každá európska krajina zaviedla niektorú formu predčasného starobného dôchodku ako „núdzového“ nástroja politiky zamestnanosti. Tá mala poslať zvýšené množstvo „príliš starých“ ľudí ešte skôr do dôchodku. Tento krok bol vyvolaný z ekonomických príčin a nie z dôvodu zmien spôsobených starnutím jednotlivca. Ich účelom malo byť zníženie dopytu po práci a zníženie štatistiky nezamestnanosti zmenou príjmu dávok v nezamestnanosti na starobné dávky.

Reštrukturalizácie, racionalizácie, spružnenia a zoštíhľovanie, ktoré využívali nástroj predčasného penzionovania, umožnili v deväťdesiatych rokoch „vyradiť“ milióny ľudí a to často bez sociálnych problémov. Kombinácia predlžovania života a čoraz predčasnejšieho penzionovania mala za dôsledok zvýšené nároky na financovanie sociálnych systémov. Niektoré extrémne názory počas obdobia keď bol prezidentom Ronald W. Reagan (40. prezident USA vo funkcii v rokoch 1981 až 1989) a premiérkou barónka Margaret H. Thatcherová (predsedníčka vlády Veľkej Británie v rokoch 1979 – 1990), ktoré možno označiť ako sociálny darvinizmus, neboli zrazu až tak extrémne. Ako napr. objavili sa názory obmedziť lekársku starostlivosť vekovým limitom alebo resp. aj odstrániť starobné dôchodky. Staroba bola chápaná ako stav, keď niekto žije príliš dlho za hranicu schopnosti zarobiť si na živobytie prácou a ako stav keď sa daná osoba len priživuje na druhých. Objavili sa experti varujúci spoločnosť pred egoizmom starších, ktorí ohrozujú budúcnosť mladej generácie („chamtivosť šedín“). Americký senát dokonca v roku 1992 zrušil svoj výbor pre starnutie populácie. Publikovali sa „vedecké“ názory na vekové ohraničenie práva na život, o tyranii generácií starších ľudí, ktoré mali početnú  prevahu  nad  strednou generáciou. Prezentovali sa postoje o nemorálnosti zneužívania verejných peňazí v nemocniciach pre neohraničené udržiavanie starších pri živote.

Staroba je všeobecne chápaná ako sociálna kategória. Doterajšie úsilie bolo venované ochrane, oddeleným domom pre starších, potravinovej pomoci, úľavám na doprave, zľavám napríklad v kinách, ale len veľmi málo sa venovalo skúmaniu načo to je potrebné a či to nepovedie k ešte väčšej segregácii. Väčšina starších ľudí v rozvinutých krajinách ani dnes nemá dobrú starobu. Dochádza k drastickej zmene v ich životných štandardoch. Problém nie je len v samotnom príjme. Starší ľudia trpia osamelosťou a ťažkosťami spôsobenými predsudkami voči starobe. Na Slovensku je extrémna ich opustenosť. Odrezanie od práce znižuje ich sebavedomie. Dôchodcovia často hovoria o nedostatku zmyslu ich života a pociťujú ich vylúčenie zo spoločnosti. Vznikol rad stredísk pre seniorov so zámerom udržania vzájomných kontaktov dlhšie žijúcich občanov. Tieto centrá však často spôsobujú ďalšie vydelenie starších ľudí. Špecializované komunity a programy pre starších osôb prispievajú k ich izolácii od života ostatnej populácie. Z demografickými zmenami sa mení aj pohľad na to kto je väčšinová populácia a kto menšinová. Pri hodnotení staroby ako kombinácie chudoby a odlúčenosti môžeme nájsť chápanie dôchodku ako „sociálnej smrti“. Táto depresívna budúcnosť vplýva na život tým spôsobom, že vo veku štyridsiatich rokov začína mať väčšina ľudí vážne obavy o svoje budúce príjmy v starobe a o to ako bude žiť bez práce.

V päťdesiatich rokoch už môžu ľudia pociťovať tlak aby opustili prácu, začína obava z chorôb a zdravotného postihnutia. Niet sa prečo čudovať, že taká „nepríjemná“ téma ako staroba nie je často obľúbená a postihuje ju rad nepísaných tabu.

Ľudia sa dnes rodia v inštitúciách, učia sa v inštitúciách, liečení sú v inštitúciách, rodia sa v inštitúciách a aj umierajú v inštitúciách („inštitucionalizovaný spôsob života“). Ak sú ľudia akýmkoľvek spôsobom odlišní od väčšinovej populácie (vek, postihnutie a pod.), sú izolovaní umiestnením do špecializovaných zariadení. Tu sú často podrobovaní ponižujúcemu „opatrovaniu“, pretože je to často iba biznis pod vedením slovenských straníckych nominantov.

Všetky podoby a fázy života patrili v minulosti k štandardnému kolobehu života aj slovenskej spoločnosti a diali sa priamo na očiach rodiny. Spolu žili starí, mladí, zdraví, postihnutí, deti s problémami učenia a iní. Narodenie a smrť boli súčasť štandardného života. Obmena generácií bola prirodzená a akceptovaná. Starí, mladí i postihnutí boli súčasť spoločného života. Generácie rozumeli svojmu poslaniu a pomáhali si navzájom.

Starnutie je globálna demografická zmena, ktorá znamená iba určitý dočasný posun. Neznamená, že by ľudstvo mohlo byť neustále a nekonečne staršie a staršie, bez spomalenia, resp. bez stabilizovania tohto vývoja. Model spoločnosti, ktorá je nepriateľsky naklonená starším sa ale stáva stále globálnejším.

Pokiaľ rast hrubého domáceho produktu a hromadenie kapitálu zostane meradlom pre úspech rozvoja, tak budúcnosť starších nebude optimistická. Hospodársky rast by nemal byť cieľom rozvoja spoločnosti. Toto presvedčenie získava stále viac podporovateľov. Kandidát na prezidenta USA Robert F. Kennedy (1925 – 1968) 18. marca 1968 na univerzite v Kansase vo svojej mnohokrát citovanej reči povedal okrem iného: „Ukazovateľ hrubého domáceho produktu meria všetko, okrem toho čo robí život hodnotným“. Podľa správy pracovnej skupiny, ktorú viedol Joseph E. Stiglitz patrí Slovensko medzi krajiny, kde úroveň  hrubého domáceho produktu nekorešponduje s úrovňou príjmov ľudí. (Stiglitz, Sen, Fitoussi, 2001, s. 104). Čiže rast hrubého domáceho produktu nevytvára na Slovensku automaticky predpoklad pre lepšiu  ekonomickú  situáciu v domácnostiach.

Rozvoj by mal byť definovaný v podobe potrieb ľudí – osobitne ich potreby zmysluplnej práce a primeraného príjmu. Staršie osoby musia byť znovu zapojené do trhu práce, aby mohli prispieť spoločnosti svojimi poznatkami, skúsenosťami a svojou ľudskosťou. Starnutie nepredstavuje žiadnu výzvu systému sociálneho zabezpečenia, ale je len výzvou národným politikám zamestnanosti. Výzvou pre ľudí aby zostali ľuďmi. Ak je nezamestnanosť vysoká, je nezamestnanosť vysoká u všetkých vekových skupín. Môj rakúsky kolega mi povedal, že nevie presne prečo nemajú nezamestnanosť mladých, ale je to zrejme preto že majú spravodlivejšiu a fungujúcu spoločnosť.

Garantovaný slušný život

11.03.2016

Garantovaný slušný život (v strednej a východnej Európe) Miloslav Hetteš, prezident Európskej rady pre sociálny rozvoj Úvod Sociálna inklúzia podľa významného think-tanku „Friends of viac »

LEPŠÍ ŽIVOT V RUŽINOVE JE MOŽNÝ

26.09.2014

Ružinov je môj domov. Bratislava je moje mesto. Slovensko je moja vlasť. Pekné slová že? Kto z nás tomu ešte verí. Vládnu nám ľudia, čo nemajú iný záujem iba sa nabaliť. Vládnu nám v viac »

Prečo kandidujem?

07.05.2014

doc. RNDr. Miloslav Hetteš, CSc., Nový parlament listina - č. 13, volebné miesto č. 2 Pripomíname si desať rokov pôsobenia v rámci Európskej únii. Oplatilo sa nám to? Slovensko do EÚ vstupovalo viac »

Emmanuel Macron

Euro prudko posilňuje, silu mu dávajú Macronove výsledky

23.04.2017 23:00

Euro v úvode obchodovania v Ázii posilnilo voči doláru o dve percentá a vyšplhalo sa na 1,09395 USD, najviac za päť a pol mesiaca.

pacient, pacienti, lekár, cakaren

Drucker avizuje lekárom za nedovolené poplatky 10-tisícové pokuty

23.04.2017 20:00

Ambulantní lekári sa už dozvedeli, aké pokuty ich čakajú, ak budú od pacienta pýtať nedovolené poplatky.

policia, hrad

Summit obmedzí dopravu v hlavnom meste

23.04.2017 19:31

Mesto plné zahraničných delegácií, obmedzenia pre peších aj dopravu, v uliciach plno policajtov. Bratislava od nedele hostí šéfov parlamentov členských krajín Európskej únie.

specializovany trestny sud, Pitovci, ZVJS, Juraj Ondrejčák,

V prípade 'piťovcov' zasadne v stredu najvyšší súd

23.04.2017 19:27

Najvyšší súd SR má na stredu vytýčené ďalšie verejné zasadnutie, kde má rozhodnúť o odvolaní údajného šéfa zločineckej skupiny Ľuboša F. a bývalého policajta Milana K.

Miloslav Hetteš

Starosta Ružinova

Štatistiky blogu

Počet článkov: 24
Celková čítanosť: 42895x
Priemerná čítanosť článkov: 1787x

Autor blogu

Kategórie