Založ si blog

Ukradnutá staroba

Staroba bola sprivatizovaná – ukradnutá. Ukradnutý dôstojný život v starobe väčšiny. Tento problém je stále „ukradnutý“ (nemajú oň záujem) nielen páchateľom tohto stavu.

„Človek sa stáva človekom cez iných ľudí,“ hovorí africké príslovie. Na Slovensku nám podobne kresťanská etika odkázala posolstvo „miluj blížneho svojho ako seba samého“. Každá spoločnosť má určitý súbor hodnôt, sprítomnenú tradíciu, ktoré spolu predstavujú jednu zo základných zložiek kultúry a sociálnej identity. Tie najvýznamnejšie z nich sa menia na vyžadované vzorce správania. Práve z hodnotového základu vychádzajú alebo by mali vychádzať ťažiskové  predstavy politických opatrení, ktoré sa potom realizujú v nejakom systéme. Medzi týmito spoločnými hodnotami a donedávna napĺňanými sociálno-politickými predstavami vznikol u nás hlboký rozpor. Reformy realizované  v sociálnej  politike nezodpovedali  všeobecne uznávaným hodnotám tak, ako sú zakotvené v Ústave Slovenskej republiky. Ústava garantuje občanom právo na primerané hmotné zabezpečenie v starobe. Takisto sa v základnom zákone uvádza, že hospodárstvo Slovenskej republiky sa zakladá na princípoch sociálne a ekologicky orientovanej trhovej ekonomiky. V dôsledku tohto rozporu medzi hodnotami a uskutočnenými opatreniami je možné  konštatovať  krízu  v systéme sociálneho  zabezpečenia.  Oblasť dôchodkového  zabezpečenia  možno  označiť vzhľadom na  výšku  obsiahnutých prostriedkov a počet dotknutých občanov za najdôležitejšiu časť sociálnej politiky. Charakter zvoleného modelu štátu možno preto zhruba odvodiť práve od podoby dôchodkového zabezpečenia. Na tomto príklade najvypuklejšie vidno, aké hlboké zásahy do spoločenského organizmu sa uskutočnili na Slovensku.

Najväčší dopad nie je v tom čo uskutočnená „dôchodková reforma“ znamená resp. bude znamenať pre mieru dôchodkov, ale čo bude znamenať pre štát a spoločnosť ako celok. Kapitalizácia dôchodkových fondov nie je všeliek Ako je všeobecne známe, existujú spravidla dva modely financovania dôchodkov. Priebežný  systém  (PAYG) spočíva v tom, že prostriedky vybrané od účastníkov v produktívnom veku sa prerozdelia účastníkom v poproduktívnom veku. Napr. národná entita Republika srbská, súčasť Bosny a Hercegoviny, používa veľmi jednoduchý systém postavený na tom, koľko tento mesiac vyberie, toľko aj rozdelí na dôchodky. (Rudić, 2009)

Je to pochopiteľne extrémna podoba. Spravidla sa používa medzigeneračný transfer.

Pri kapitálovom financovaní  sa z vybraných príspevkov finančným investovaním naakumuluje fond podľa úspešnosti investovania. Z osobných účtov na fonde sa potom kupujú doživotné anuity (renty) a vyplácajú dôchodky vtedy, keď na ne účastníkovi vznikne nárok. Nezávisle od tohto zjednodušeného rozlíšenia existujú viaceré ďalšie modality. Dôchodkové systémy môžu byť dávkovo  definované  – v nich sa výška dôchodku určuje podľa známeho a vopred daného nároku na dávky. Čas- to sa pre výpočet dôchodku využívala mzda v posledných rokoch práce. Napr. najlepšie roky z posledných pred penzionovaním. Dôchodok môže závisieť aj od priemernej výšky celoživotnej mzdy. Dávky môžu byť tiež výrazne závislé aj od doby poistenia. Opačným prípadom sú príspevkovo definované  systémy,  kde sa výška dávky odvodzuje od vybraného poistného – teda len od toho, koľko kto do systému odviedol. Často sa operuje s výrazom zásluhovosť.

Kapitálovo financované systémy sa v posledných desaťročiach zaviedli v južnej Amerike, v juhovýchodnej Ázii, v strednej a vo východnej Európe. Aj Slovensko počiatkom tohto tisícročia sa nechalo inšpirovať z Čile a prekladalo dokumenty zaslané z tejto krajiny v rámci projektu spravovaného Svetovou bankou. Keď prišli prví „experti“ tvrdili že majú fantastické návrhy pre Botswanu. Počas druhej návštevy tvrdili že sú v Bulharsku. Vskutku to nebol model špecifický pre Slovensko („taylor-made“). Následne bola vedená výrazne „proreformná“ jednostranná zmanipulovaná kampaň na prípravu verejnosti aby prijala zmenu. Dôraz bol kladený na egoizmus a znemožnenie solidarity. Propagačná kampaň pred zavedením kapitalizácie dôchodkov bola vyhodnotená ako doteraz najdrahšia v histórii Slovenska. Bolo to najdrastickejšie propagovanie hedonizmu na úkor eudaimonie a morálky. Dokonca aj oficiálna ľavica a tzv. opozícia schvaľovala tento postup na konferencii v roku 2003. Tripartita bola tiež dočasne zrušená.

Odborníci zo zahraničia však od počiatku mali aj rezervovanejší názor. Napríklad Michel Laroque, z Francúzska spravodajca výboru pre sociálne zabezpečenie na 89. medzinárodnej konferencii práce Medzinárodnej organizácie práce (MOP) v roku 2001 v Ženeve, sa nad trendom smerom ku kapitalizácii netajil údivom. Nie náhodou. Francúzsko totiž už historickú skúsenosť s kapitalizáciou malo a jeho občanom bolo známe, že žiadny samospásny nápad to nie je. Je totiž tiež skutočnosťou že, po plnom zavedení sa aj kapitalizačný systém mení v podstate na priebežný, s podobnými výhodami a nedostatkami. Ak má totiž zostať objem prostriedkov vo fonde v rovnakej výške, musia sa nové príspevky sporiacich rovnať výberom súčasných dôchodcov – čo je presne princíp priebežného systému. Rozdiel je v nemožnosti prerozdeľovania, čo sa výrazne podpíše na raste starobnej chudoby a na výrazne zvýšenej miere rizika, ktorú ponesie jednotlivec. Budúci dôchodca si musí zakúpiť doživotný dôchodok za cenu, ktorá sa bude odvíjať od ekonomickej situácie za 40 rokov. To sa nedá zaručiť, ani predpovedať. Nemožno vedieť či ekonomika bude v čase odchodu do dôchodku na svojom dlhodobom minime a či vrchole. (Autor bol spolu s Michelom Laroque členom návrhovej komisie a spoluautorom návrhu rezolúcie o sociálnom investovaní.)

Štatistický úrad Európskej únie Eurostat už 2 marca 2004 rozhodol o nemožnosti  klasifikovať  príspevkovo  definované  schémy  ako  systémy  sociálneho   zabezpečenia .  (Classification  of  funded  pension schemes, 2004). Zavedením tzv. „druhého piliera“ nevznikol istejší výnosnejší spôsob dôchodkového zabezpečenia, ale len súkromné podnikanie, so všetkým z toho plynúcim rizikom. V každom podnikaní je niekto víťaz a niekto porazení. Porazených býva viac. Systém nemá ďaleko od hry s peňažným automatom. Za všetky možné chyby tohto súkromného podnikania budú pritom platiť samotní občania. Pravda, toto súkromné podnikanie má oproti bežným druhom ešte niekoľko osobitných čŕt. Občan totiž musí v zásade prispievať,  bez záruk a bez konkrétnej možnosti ovplyvniť investičné portfólio. Každý liberál pritom potvrdí, že právo narábať so svojím majetkom je posvätné. Nehovoriac už o tom, že tento systém znamená pre mnohé nízkopríjmové skupiny voľbu: buď sa vzdajú možnosti voľne pracovať v krajinách Európskej únie, pretože v zahraničí nemôžu pokračovať v sporení, alebo sa vzdajú zodpovedajúcej časti budúceho dôchodku.

Pri samotnom zavedení kapitalizačného systému je nevyhnutné počítať s transformačnými nákladmi, pretože sa musia budovať rezervy pre kapitalizačný   druhý   pilier,   a pritom   pokračovať   s vyplácaním   dávok z priebežného prvého piliera. Samotná Organizácia pre hospodársku spoluprácu a rozvoj (OECD) nebola presvedčená o tom, prečo po parametrických úpravách a v danej demografickej situácii pristupuje Slovensko k rizikovému a pre spoločnosť tak drahému projektu. Dlhodobé projekcie totiž ukazovali, že systém priebežného financovania mal byť po parametrických opatreniach dĺžky veku a spôsobu indexácie (valorizácie) dôchodkov udržateľný. Zato prechod na privatizovaný systém finančne zaťažil viacero generácií. Príjmy z privatizácie, ktoré boli určené na financovanie systémového deficitu spojeného s reformou boli rýchlo vyčerpané. A práve tu sa skrýva veľmi nebezpečná „časovaná bomba“. Obrovská záťaž na zdroje, ktorú tento systém predstavuje, totiž znamená výrazný tlak na zmenu samotného charakteru štátu.

Je nutné zaplatiť deficit počas transformačného obdobia. Buďto z rozpočtových zdrojov (čiže z daní), mimorozpočtových zdrojov (teda ďalšou privatizáciou), úsporami vo verejných výdavkoch či emisiami štát- neho dlhu. No všetky tieto spôsoby v konečnom dôsledku znamenajú, že sa stratí obrovské množstvo zdrojov na financovanie verejných záujmov. Inými slovami, dôchodková reforma v jej uskutočňovanej podobe vytvorila objektívnu zámienku na ďalšiu privatizáciu a odbúravanie sociálneho charakter u štátu. V časti súkromných aktérov panovala značná zhoda o nevyhnutnosti reformy v predloženej privatizačnej podobe. V propagácii im pomáhali médiá i tzv. „analytici“. V tom istom čase nositelia Nobelovej ceny za ekonomiku Joseph Stiglitz a Franco Modigliani nezávisle od seba dokazovali nebezpečnosť a nespoľahlivosť kapitalizačných pilierov.

Joseph E. Stiglitz, nositeľ Nobelovej ceny za ekonomiku 2001 poukázal vo svojich desiatich mýtoch na to, že súkromný dôchodkový systém je v mnohých prípadoch kombináciou zlého účtovania, hrabivosti a vlažnej vládnej kontroly. Dokázal, že súkromný dôchodkový systém, nie verejný, čelí problémom. (Holzmann, Stiglitz, 2001)

Franco Modigliani, nositeľ Nobelovej ceny za rok 1985 za prácu uvádzal stratu kontroly nad investičnou stratégiou dôchodkových fondov pri plnom dopade dôsledkov na jednotlivca. K tomu pristupuje fiškálna ne gramotnosť. (Modigliani, Muralidhar, 2004, s. 10)

Nahromadené obrovské prostriedky sú mimoriadne lákavé. Ktokoľvek sa pokúsil zastaviť povinné odovzdávanie peňazí do správcovských firiem, musel čakať pokusy o skorumpovanie či tvrdú diskreditáciu. Súkromný sektor získava právo rozhodovať  o podstatnej zložke povinne odobratých finančných prostriedkov obyvateľstva. Dá sa usudzovať, že za vôľou sprivatizovať dôchodkové úspory bol a je záujem o obrovské množstvo dlhých (dlhodobo odvádzaných) peňazí a o premenu charakteru štátu.

„Hodnoty“, ktoré privatizácia systému dôchodkového zabezpečenia vniesla do spoločnosti, nemajú so solidárnym založením a kresťanskou kultúrou veľa spoločného.

Ako nazerala na  privatizáciu staroby Európa? Európska únia má v oblasti sociálneho postenia a dôchodkového zabezpečenia iba obmedzené rozhodovacie možnosti. Zmena systému sociálneho poistenia na Slovensku a v ďalších nových členských krajinách Európskej únie zo stred- nej a východnej Európy bola preto silne ovplyvnená inými medzinárodnými organizáciami, najmä Medzinárodným menovým fondom a Svetovou bankou. Tie sa pri presadzovaní liberálnych predstáv v strednej a východnej Európe výrazne angažovali. Pod ich vplyvom sa začala privatizácia sociálneho zabezpečenia, v rámci ktorého sa preniesla zodpovednosť za riziko v starobe na každého jednotlivca. V samotných Spojených štátoch amerických kde „brettonwoodske organizácie“ ako Medzinárodný menový fond a Svetová banka sídlia, prebehla o zavedení privatizácie starobné- ho dôchodkového zabezpečenia náročná diskusia. Jej výsledkom bolo, že vtedajší prezident George W. Bush sa napokon vzdal pokusov presadiť privatizáciu staroby. O čo ťažšie  sa však privatizácia staroby pretláčala v USA, o to ľahšie to šlo v tzv. nových európskych demokraciách. Nové dôchodkové systémy v krajinách strednej a východnej Európy nie sú regulované Európskou úniou. Tieto systémy sa výrazne líšia od prevažujúcich zamestnaneckých dôchodkových systémov starých členov Európskej únie. I keď Európska únia dôsledne presadzuje európsky sociálny model založený na zásade sociálnej a regionálnej súdržnosti (kohézie), má len obmedzenú právomoc a schopnosť ovplyvniť zmeny a koncepciu týchto systémov. Dôchodkové zabezpečenie je v zmysle delenej právomoci kompetenciou členských štátov Európskej únie. Harmonizáciu v tejto oblasti možno v blízkej budúcnosti očakávať iba v tom prípade, že sa zmení obdobne fiškálna politika. To znamená, že nateraz nedôjde k zjednoteniu do jedného modelu a členské krajiny si zachovajú právo na vlastný dôchodkový systém. Európska únia uplatňuje iba koordináciu systémov sociálneho zabezpečenia za účelom uľahčenia slobodného pohybu osôb v rámci spoločenstva. Existujúce ani pripravované „acquis“ nezohľadňuje existenciu sociálnych systémov, ktoré nové členské štáty priniesli do Európskej únii.

Podľa názoru Európskeho hospodárskeho a sociálneho výboru (EHSV) z 11. decembra 2002 o hospodárskych a sociálnych dôsledkoch rozšírenia sa v mnohých  prípadoch tieto koncepcie  sociálneho  modelu  na európske podmienky  nehodia.  (Opinion, 2002, s. 12)

Pochybnosti o nich vyjadrila v roku 2005 aj súkromná poradenská agentúra PRAGMA, častý dodávateľ hodnotiacich štúdii z oblasti dôchodkov pre Európsku komisiu. V štúdii uvádzala, že neexistuje účasť sociálnych partnerov, chýba možnosť voľby, neexistuje voľný pohyb kapitálu, dôchodkový systém sa stal drahým a po zavedení povinného kapitalizačného systému nemožno uplatňovať európsku legislatívu a dopad na jednotlivcov v investičnom riziku je vyšší než sa všeobecne tvrdí. (The Pension Issues in the New Member States, 2005)

Britský think-tank Tomorrow’s Company zverejnil v októbri 2005 štúdiu, v ktorej tvrdil, že nad  starnutím obyvateľstva  netreba robiť paniku. Tento podnikateľskou sférou podporovaný think-tank prišiel k záveru, že nárast produktivity práce vynahradí straty spôsobené starnutím obyvateľstva. Naopak, prílišný dôraz na sporenie by mohol ekonomiku v dôsledku klesajúcej spotreby poškodiť. (The Ageing Population, 2005)

Belgická PRAGMA na konferencii 14. novembra 2005 v Bruseli varovala pred prílišným spoliehaním sa na model Svetovej banky v nových členských štátoch. Podľa jej riaditeľa Koena de Rycka sa situácia ešte zhoršila. Európska únia by mala podporiť dávkovo definované systémy, ktoré majú významné výhody oproti príspevkovo definovaným. Poskytujú totiž bezpečnosť, solidaritu a spoluúčasť na riziku. Niekdajšia generálna riaditeľka pre zamestnanosť a sociálne veci Európskej komisie Odille Quintinová v otvorenej diskusii o dôchodkovej kríze v marci 2005 uviedla, že Európska únia  by sa mala  zameriavať  väčšmi na otázky  zamestnanosti než na  samotné  dôchodkové  otázky.  Výpadok prostriedkov pre verejné dôchodkové systémy nemožno nahradiť súkromným sporením. Potrebu zamestnanosti preto nemožno obchádzať. Dôchodky musia byť  nielen udržateľné, ale aj v dôstojnej výške. Odille Quintinová vtedy uviedla:

Niektorí ľudia chcú zabudnúť, že hlavným zmyslom dôchodkových systémov je poskytnúť istotu príjmu v starobe; zdá sa že majú väčší záujem o iné otázky a to o trh akcií a cenných papierov.” (The Pension Issues in the New Member States, 2005, 2 s.)

C. Gillion, J. Turner, C. Bailey a D. Latulippe v rozsiahlej monografii Medzinárodnej organizácie práce venovali problematike dôchodkového zabezpečenia. Podľa nich sú nedostatočné dôkazy o negatívnom pôsobení priebežného systému a o pozitívnych účinkoch prechodu na kapitalizačný systém. Iné nástroje ako je daňová politika na zvýšenie úspor sú oveľa vhodnejšie, pretože neobetujú sociálne poistenie. Bežne používaná koncepcia o implicitnom dlhu využívaná pre zdôvodňovanie kapitalizačných schém je zavádzajúca pre sociálne poistenie. Dôchodkový dlh vznikne vtedy keď dôchodky boli prisľúbené, ale neboli zabezpečené. Zavádzanie povinných  kapitalizačných schém je v príkrom rozpore so zásada- mi sociálneho  zabezpečenia.  Je tu rad problémov. Na prvom  mieste  sa porušujú základy  medzinárodných pracovných štandardov ustanovených právnym systémom MOP. To je, že príjmy v starobu musia byť predvídateľné a garantované. Príspevkovo definované systémy to nedokážu zaistiť. Tieto systémy neumožňujú ako prispievateľom (sporiteľom)  ani poberateľom (dôchodcom)  mať vplyv na manažment fondov. Myslí sa, že súťaživosť v súkromnom sektore vedie k efektívnejšej správe než monopolná štátna administratíva dôchodkov. Prax však dokázala, že administratívne náklady na štátne schémy boli často nižšie než na súkromný manažment. (Gillion, Turner, Bailey, Latulippe, 2000)

Španielsky conquistador (dobyvateľ) Diego de Almagro si v roku 1535 vybral tu najnevhodnejšiu cestu na dobytie Čile, cez 4000 metrové Andy v zime. Jazdci zamŕzali na koňoch. Pri vyťahovaní nôh z čižiem im prsty zostávali v nich. Dobrodružstvo sa skončilo takmer úplnou katastrofou. Názov krajiny sa zvykol odvodzovať od studených vetrov, ktoré vejú od Ánd, ako studená teda po anglicky „chilly country“. Nie menej studenou sprchou bola pomyselná odveta v podobe dobytia značnej časti sveta čilskou dôchodkovou reformou.

Počas čilského leta sa v hlavnom meste Santiago de Chile v dňoch 9. – 11. decembra 2008 konalo spoločné medziregionálne stretnutie Medzinárodnej asociácie sociálneho zabezpečenia, Medziamerickej konferencie sociálneho zabezpečenia a Iberoamerickej organizácie sociálneho zabezpečenia k dopadu globálnej finančnej krízy na dôchodkové reformy v Latinskej Amerike, v strednej a východnej Európe a v Spoločenstve nezávislých štátov.

Účelom stretnutia bolo umožniť výmenu názorov krajín ktoré zaviedli tzv. kapitalizačný dôchodkový pilier. Tento systém súkromného investovania za účelom zabezpečenia príjmu v starobe, bol ťažko skúšaný v období globálnej finančnej krízy, kedy rad krajín modifikovalo a dokonca aj odstupovalo od tohto systému.

Delegácie latinskoamerických krajín opakovali nutnosť zabezpečenia sociálneho minima. Krajiny zo strednej a východnej Európy, strednej Ázie (Kazachstan) žiadali o „inštrukcie“ čo robiť. Všetky tieto krajiny majú problémy s vyplácaním dôchodkov a s nedostatočnými príjmami na dôchodku. Argentína vtedy informovala o plnom zrušení tohto systému. Augusto Iglesias Palau (bývalý hlavný zahraničný poradca slovenskej dôchodkovej reformy z Čile z roku 2004) priznal,  že  tento  systém  nie  je  vhodný   pre   priemerne a podpriemerne situovaných,  ako aj pre  ľudí s prerušovanou kariérou. Tak radil aj v minulosti. Systém vznikol pre krajinu, ktorá nemala všeobecnú účasť (pokrytie) občanov a tak mala byť chápaná. Trvalý problém Čile je nízka účasť. Stredoeurópske a východoeurópske krajiny mali úplne inú situáciu. Preto je nepochopiteľné, že nikto na to dosiaľ neupozornil.  Pričom  do  Čile  vycestovalo  množstvo  „nezávislých“  expertov a politikov. A. Iglesias pokladal za nutné mať silný prvý sociálny pilier a štátne záruky pre druhý súkromný.

V samotných Spojených štátoch amerických sa tiež viedla vtedy diskusia, ako poslať súkromné dôchodkové účty na dôchodok. Newyorská profesorka Teresa Ghilarducci, „najnebezpečnejšia žena Ameriky“, vydala v roku 2008 knihu ako zachrániť dôchodky výmenou systému individuálnych účtov 401(k) za garantovaný systém. (When I’m Sixty-Four, 2008)

Mnohé latinskoamerické krajiny majú dnes vážne problémy. Prebiehali pokusy o „vylepšenie“ systémov. Pretože aj mnohé východoeurópske krajiny mali obdobné systémy a problémy bolo vtedy zvolané globálne stretnutie krajín s podobným ťaživým penzijným osudom. Už počas Svetového fóra sociálneho zabezpečenia v Moskve v roku 2007 bol záujem o takéto špecifické stretnutia, pretože ide o geograficky vzdialené krajiny, ktoré mali veľmi podobné dôchodkové systémy. V tejto súvislosti bolo Slovensko obrazne susedom Čile a Argentíny a nie Rakúska či Česka. Je ťažké  hľadať riešenia v Európskej únii, keď staré členské krajiny žiadny takýto systém v podstate nepoznali. Napríklad ako riešiť exportovateľnosť nadobudnutých dôchodkových práv a tým odstrániť poškodzovanie práv pracujúcich z krajín z kapitalizačným dôchodkovým systémom. Na tento problém však riaditeľ odboru sociálneho zabezpečenia Svetovej banky pre dôchodky Robert Holzmann nereagoval a ani ho to nezaujímalo. Ak teda bude niekto pracovať a „sporiť“ v Slovenskej republike menej ako 10 rokov tak „starobné úspory“ dostanú dediči a nie sporiteľ, pretože poistné doby sa nedajú mimo Slovenska spočítavať (nedajú sa vyvážať). Tento problém pretrváva. Staré členské krajiny EÚ (pôvodná pätnástka) toto nepoznajú. Posledné reformné úsilie (z júla 2008) v Čile o garantovanie sociálneho minima stoja za poznanie. V Argentíne si následne v dôsledku katastrofálnej situácii v dôchodkoch ľudia siahali na život. Radikálne zrušenie kapitalizačného systému v Argentíne by si zaslúžilo pozornosť. Čile spolu s Argentínou slúžili ako vzor pre privatizáciu dôchodkového systému na Slovensku.

Prezidentské voľby v Čile vyhrala v roku 2006 socialistická kandidátka Michelle Bacheletová. Zaujímavé však bolo, že – ako v januári 2006 napísali New York Times – Bacheletová i jej vtedajší pravicový protikandidát Sebastian Pińera sa zhodli na potrebe zmeny čilského dôchodkového systému. Dôchodkový systém v Čile je v kríze. Polovicu Čiľanov systém nepokrýva vôbec a z tých, ktorí skutočne sporia, si 40 percent nenasporí ani potrebné minimum. Dôchodkové fondy dosahujú enormné zisky (za posledných päť rokov viac než 50-percentný ročný profit) a pritom spotrebúvajú na svoju správu 25 až 30 percent z odvedených príspevkov.

Čile spolu s Argentínou slúžili ako vzor pre privatizáciu dôchodkového systému na Slovensku. Čile už pred 25 rokmi zaviedlo kapitalizačný systém ako jedinú alternatívu (mimo silové rezorty). Tento systém odkopírovali ďalšie štáty, či už štáty Latinskej Ameriky alebo štáty v Európe. Všetky štáty, ktoré postavili svoj kapitalizačný dôchodkový systém na čilskom modeli, však majú v súčasnosti veľké problémy a sú nútené reformovať reformu. V Čile sa vytvorila veľká skupina osôb, ktorá sa zapojila do kapitalizačného systému, no keď došlo k vyplácaniu dôchodkov, zistilo sa, že táto skupina si nenasporila dostatočné množstvo prostriedkov na zakúpenie anuity (doživotnej renty). Členovia tohto systému prišli vďaka neuváženým a riskantným investíciám zo strany správcov dôchodkového systému o svoje úspory. Viac ako 50 % sporiteľov v súkromnom systéme na to, aby dosiahlo minimálny dôchodok musí dostávať podporu zo štátu. Vznikla veľká nespokojnosť so systémom. Preto prezidentka Michelle Bacheletová dala vypracovať  analýzu stavu. Výsledok bol ten, že je problém s pokrytím (malá účasť žien, samostatne zárobkovo činných osôb), rentabilnosťou (nízka návratnosť až stratovosť fondov), primeranosťou dôchodkov a s transparentnosťou kapitalizačného systému (správcovské spoločnosti uprednostňujú solventných klientov). Z dôvodu nízkej rentabilnosti štát zriadil tzv. pilier solidarity. Tento vypláca základný solidárny dôchodok pre ľudí bez príjmu a solidárny príplatok pre tých, čo si nenasporili ani minimum. Zavádzajú nástroje na postupné zapojenie samostatne zárobkovo činných osôb do systému. Ženy dostávajú dávku/dlhopis za každé narodené dieťa, ktorý po odchode do dôchodku môže využiť ako dodatočný vklad na svojom dôchodkovom účte. Na zlepšenie situácie v sporení zaviedli možnosť zvýšených príspevkov (aj kolektívnych) a ich daňové zvýhodnenia. V súčasnosti sú rastové rizikové fondy so záporným ziskom. Povinná minimálna doba sporenia bola síce zrušená, ale ako potrebnú dobu na dosiahnutia primeraného dôchodku označil minister Osvaldo Andrade aspoň 20 rokov. Minister Osvaldo Andrade tiež potvrdil, že systém nie je vhodný pre nízko a stredne príjmové osoby. Vhodný je pre mladého človeka, ktorý hneď ako nastúpil do práce mal nadpriemerné a trvalé príjmy až do staroby, za predpokladu, že bude stále zdravý a bude mať nepretržite prácu. Štát prakticky iba zachraňuje a snaží sa zmierňovať dopady tohto súkromného podnikania s príjmami v starobe, ktorý takto dotuje.

Z dôvodu nízkej rentabilnosti v Čile vtedy zriadili tzv. pilier solidarity. Tento vypláca základný solidárny dôchodok pre ľudí bez príjmu (121 US dolárov) a solidárny príplatok pre tých, čo si nenasporili ani minimum. Zavádzali sa nástroje na postupné zapojenie samostatne zárobkovo činných osôb do systému. Ženy dostávali dávku (dlhopis) za každé narodené dieťa, ktorý po odchode do dôchodku môžu využiť ako dodatočný vklad na svojom dôchodkovom účte. Na zlepšenie situácie v sporení zaviedli možnosť zvýšených príspevkov (aj kolektívnych) a ich daňové zvýhodnenia. V súčasnosti sú rastové rizikové fondy so záporným ziskom. Povinná minimálna doba sporenia bola síce zrušená, ale ako potrebnú dobu na dosiahnutia primeraného dôchodku označil čilsky minister sociálneho zabezpečenia Osvaldo Andrade (v júni v roku 2008) aspoň 20 rokov. Systém označil ako nie vhodný pre nízko a stredne príjmové osoby. Vhodný je pre mladého človeka, ktorý hneď ako nastúpil do práce mal trvalo nad- priemerné príjmy až do staroby, za predpokladu, že bude stále zdravý a bude mať nepretržite prácu. Štát prakticky iba zachraňuje a snaží sa zmierňovať dopady tohto súkromného podnikania s príjmami v starobe, ktorý takto dotuje.

Argentína bola jednou z prvých latinskoamerických krajín, ktorá v roku 1994 zaviedla dôchodkový systém založený na osobných účtoch. Podľa vyjadrenia argentínskeho ministra sociálneho zabezpečenia Carlosa Alfonsa Tomadu (v júni v roku 2008) bola využitá zavádzajúca reklamná kampaň, ktorá získala rad zákazníkov nového súkromného systému. Tento súkromný systém pôsobil paralelne s priebežne financovaným systémom sociálneho zabezpečenia. Privátny systém prispel v značnej miere k hospodárskej kríze Argentíny v roku 2001. Následne sa stratila dôvera k súkromnému systému v dôsledku prepadu úspor. Kapitalizačný systém existoval v Argentíne niečo viac ako desať rokov. Kapitalizačný systém bol vhodný iba pre vyššie príjmové skupiny občanov. Ostatné skupiny občanov boli stratové a mali nižšie príjmy v starobe, ako tie čo boli vo verejnom systéme. Neskôr v tom istom roku bol tento systém v Argentíne zrušený.

Súkromné sporenie na dôchodok nie je ani sporením ani poistením. Ide o zavádzanie podstaty pred verejnosťou a to že ide o investovanie bez záruky. Ak uzatvoríte havarijné poistenie ako ochranu pred rizikom havárie a stane sa vám nehoda, poisťovňa uhradí škodu. Ak si riziko staroby riešite súkromným sporením na dôchodkovom účte, podľa skúseností krajín, kde to funguje dlhšie ako u nás, väčšinou dostanete skoro nič. V súčasnej globálnej kríze sa čoraz viac žiada záruka od štátu. To je čilská súčasná cesta solidárneho piliera (sociálne dôchodky).

Peru bola prvá krajina, ktorá v roku 1992 zaviedla čilsky model s tým rozdielom, že plne nezrušila verejný systém, ktorý zostal popri novozavedenom súkromnom ako alternatíva. V praxi nízko príjmoví občania zostali vo verejnom štátnom systéme. Minister Mario Pasco Cosmópolis (v júni v roku 2008) uviedol, že súkromný systém nie je sociálnym zabezpečením. Rozhodnutie o zavedení druhého piliera bola chyba. Verejný priebežný systém mal byť zachovaný ako všeobecný základ. Súkromný systém je založený na egoizme jednotlivca a verejný systém na princípe solidarity. Garancia v súkromnom dôchodkovom systéme v Peru nie je žiadna. V Peru existuje právo vystúpiť zo systému súkromných dôchodkov. Tí účastníci systému, ktorí neboli dobre informovaní, keď vstupovali do systému súkromných dôchodkov vytvoreného v roku 1992, alebo ktorí si uvedomili, že nevyhovuje ich potrebám alebo že je nevhodný pre ich situáciu, môžu zrušiť svoje členstvo a vrátiť sa do systému štátnych dôchodkov, do ktorých predtým patrili, a ktoré im zabezpečia minimálny dôchodok. Vyše 60 tisíc požiadalo o prehodnotenie ich situácie. To sa najbezprostrednejšie týka starších pracovníkov s nízkymi príjmami. Osobitná komisia posudzuje a rozhoduje o preradení do verejného systému.

Aj keď počas krízy politici riešili iné otázky, ako zachrániť (vykúpiť peniazmi verejnosti) finančný systém pred zrútením, dlhodobá výzva neistoty príjmu v starobe nebola plne zabudnutá. Kríza sa začala ako vieme finančnými podvodmi v tzv. zdravých finančných ústavoch na Islande z prostej hrabivosti a nezáujmu o dopad takýchto činov. Na Islande bolo umožnené aby si ľudia mohli vybrať peniaze z kapitalizačného pilieru na zabezpečenie svojho prežitia.

Po mnoho rokov vieme, že demografické zmeny vo väčšine rozvinutých  krajinách,  ale  dnes  už  aj  v rozvojových,  nie  sú  plne  v súlade s jestvujúcim systémom sociálneho zabezpečenia. Vlády sa to pokúšali riešiť pomocou rôznych pokusov a omylov („reforiem“), menili výšky dávok, zvyšovali odvody (príspevky, poistné a to pri živenom názore o príliš vysokých odvodoch), menili dôchodkový vek a vykonali niektoré iné parametrické úpravy, ktoré by mohli znížiť dopad na verejný dlh a výdavky na starobné dôchodky.

Podarilo sa presadiť vo verejnosti mýtus o tom, že demografická zmena je prapríčinou problému, spôsobeným duálnym pohybom v raste očakávaného dožitia (osobitne u starších kohort) a poklesom natality. Je pravda,  že  prvá  príčina  z týchto  dvoch  už  zvýšila  počet  starších  osôb a dôsledkom toho vzrástol počet príjemcov za posledné dekády. A tento vývoj bude globálne pokračovať.  Organizácia Spojených národov očakáva, že počet starších osôb (tí čo majú nad 65 rokov) vzrastie nad 1,4 miliardy v roku 2050, v roku 1950 to bolo 131 miliónov a v roku 2000 ešte iba 418 miliónov. Tento vývoj predbieha celkový populačný rast. Druhá zmena, týkajúca sa miery fertility, znižuje postupne budúci počet aktívnych prispievateľov do dôchodkového systému.

Globálne všetky regióny vo svete budú postihnuté poklesom počtu ľudského kapitálu v budúcich desaťročiach. Príčinou je hlavne nízka fertilita, ktorá je pod prirodzenú mieru výmeny (prežitia) populácie (obvykle sa hodnotí ako menej ako 2,1 detí na jednu ženu). Tento vývoj neovplyvní iba počet dostupnej pracovnej sily, ale spôsobí aj nárast miery závislosti. Nutné je upozorniť, že pokiaľ ide o natalitu musíme pochopiť že ona samotná nemení mieru závislosti pokiaľ je konštantná. Nie nízka úroveň fertility pod mieru záchovy, je tá čo robí problémy  v čase s mierou  závislosti, ale je to dynamika (zmena v úrovni  natality).  Dokonca aj krajina s počiatočne vysokou mierou fertility, môže mať časom vysokú mieru závislosti, pokiaľ pokles natality má dlhodobý trend. Treba si uvedomiť, že je to relatívne krátkodobo udržateľná zmena. Žiaľ málokto z tých čo sa verejne vyjadrujú alebo si myslia, že sú dostatočne informovaní a sú odborníkmi a sa vyjadrujú v médiách, rozumie tejto zákonitosti,. Táto  zákonnosť je niekedy  zámerne  prehliadaná. Z krátkodobého pohľadu zvýšená fertilita, môže byť tiež chápaná ako problém, pretože dočasne zvýši mieru závislosti. Teda najväčší „nepriateľ“ sú mimoriadne zmeny v pronatalitnom správaní. Aj zlepšenie zdravotného stavu, ktoré predĺži vek je nebezpečné?

V momente žiadaného nárastu rodivosti, sa nám zvýši miera závislosti, keď berieme spolu mladú aj starú generácia. Je to kríza? Bude potrebný určitý čas než sa situácia znormalizuje a zvýšená rodivosť začne mať pozitívny vplyv vo všeobecnosti. Takže je nutné zopakovať, že pokles fertility nie nízka  úroveň  fertility, je to čo zhoršuje  mieru  závislosti. Ak populácia na Slovensku vymiera, najlepšie je to nechať tak? Dovezieme nových mladých migrantov, nových Slovákov. Ale z kade? Miera fertility na Slovensku oproti roku 1950 klesla z 3,55 na najnižšiu hodnotu spomedzi EÚ27 na 1,32 v roku 2008. Kríza udržateľnosti penzijného systému? Ageizmus? Sú iba falošné a neželané deriváty reality, ktoré vytvárajú propagandu pre  dôchodkový alarmizmus.

Ako je to dnes? Okolité štáty si to uvedomili. Budúca česká vláda ide rušiť tzv. druhý pilier (a to bol vcelku mierny). Maďarsko ho zrušilo. V Poľsku sa hovorí o trestnom konaní v prípade jeho propagandy. Slovensko je niečo ako severná Kórea. KĽDR je posledným komunistickým štátom (s Kubou?), my sme posledným vzorovým štátom modelu vnúteného Svetovou bankou. Slovenský systém starobného zabezpečenia nie je predpovedateľný a neposkytuje garancie dôstojnej staroby. Väčšina bude chudobná v čase odchodu do dôchodku. Na miestach sú tí istí politici čo majú z toho profit, tí istí „experti“ čo tomu robili advokátov. Ak sú na rozhodovacích miestach ľudia bez svedomia, bez záujmu o život druhého a väčšina bez záujmu o veci verejné, nedôjde ku zmene.

Bol taký vtip pred rokom 1989 o trolejbuse: „polovica sa vezie a polovica sa trasie“. Zmena? Dnes sa trasie väčšina. Čakáme na čas, keď sa ľudia budú zbavovať života ako pred argentínskym parlamentom? Prestaňme sa triasť.

 

Garantovaný slušný život

11.03.2016

Garantovaný slušný život (v strednej a východnej Európe) Miloslav Hetteš, prezident Európskej rady pre sociálny rozvoj Úvod Sociálna inklúzia podľa významného think-tanku „Friends of viac »

LEPŠÍ ŽIVOT V RUŽINOVE JE MOŽNÝ

26.09.2014

Ružinov je môj domov. Bratislava je moje mesto. Slovensko je moja vlasť. Pekné slová že? Kto z nás tomu ešte verí. Vládnu nám ľudia, čo nemajú iný záujem iba sa nabaliť. Vládnu nám v viac »

Prečo kandidujem?

07.05.2014

doc. RNDr. Miloslav Hetteš, CSc., Nový parlament listina - č. 13, volebné miesto č. 2 Pripomíname si desať rokov pôsobenia v rámci Európskej únii. Oplatilo sa nám to? Slovensko do EÚ vstupovalo viac »

piloti, Rusko

Sýria: Rusi sa sťahujú, USA ostávajú

17.12.2017 20:06

Američania sa z blízkovýchodnej krajiny stiahnuť nateraz neplánujú, chcú najprv zničiť radikálov z Islamského štátu.

cert

Čerti pochodovali Piešťanmi, ľudia boli nadšení aj nahnevaní

17.12.2017 19:50

Približne štyridsať čertov v desivých maskách vykročilo Piešťanmi krátko po štvrť na šesť večer.

Rusko, FSB

Teroristický útok v Petrohrade zmarili informácie od CIA, Putin poďakoval Trumpovi

17.12.2017 18:07, aktualizované: 18:54

Atentátnici plánovali útok na katedrálu v druhom najväčšom ruskom meste, po informáciách od CIA ich ruské úrady zadržali.

lekaren, liek, choroba, lieky

Štátny ústav pre kontrolu liečiv sťahuje z trhu niektoré šarže lieku Endiex

17.12.2017 17:06

Dôvodom stiahnutia niektorých šarží lieku z trhu je podozrenie na možnú prítomnosť cudzorodých častíc v lieku.

Miloslav Hetteš

Starosta Ružinova

Štatistiky blogu

Počet článkov: 24
Celková čítanosť: 48377x
Priemerná čítanosť článkov: 2016x

Autor blogu

Kategórie