Kde to žijeme?

Na 24. sneme ZMOS-u, ktorý sa konal 28. júna 2013 v kolíske slovenskej štátnosti – v Nitre som povedal:

1. V januári 1990 som dal s kolegom zaregistrovať ZMOS. Organizácia mala chrániť miestne záujmy občanov a ich dôstojný život. Po 23 rokoch máme predraženú, nepružnú verejnú správu bez dôvery občanov a spoločnosť v kríze.
2. Štát preniesol bremeno kompetencií na obce bez primeraných zdrojov. Nedoriešil a ani nebral ohľad na potreby slovenských obcí. Reforma, ktorá sa uskutočnila, nebola vhodná. V porovnaní s EÚ dávame proporčne v štátnom rozpočte neprimerane veľa na štátnu správu a políciu. Čoho sa bojíme? Koho najviac potrebujeme? Na školstvo a zdravie ľudí však peniaze nie sú.
3. Slovensko je podľa Eurostat-u štát s najvyšším príjmom na obyvateľa v porovnaní s Českom, Poľskom, Maďarskom. Teraz sme predbehli v HDP na obyvateľa Grécko a Portugalsko. Patríme medzi bohaté štáty sveta. Všimli ste si, že máme bohaté obce a spokojných občanov?
4. Slovensko má ekonomickú silu viac ako 73 % priemeru EÚ, ale mzdy dosahujú ani nie tretinu priemeru v EÚ. Kde sú tie zvyšné peniaze? Ako potom možno vravieť, že tie peniaze nie sú!
5. Bratislavský samosprávny kraj je na 7. mieste čo sa týka ekonomickej sily v EÚ (meraním v HDP na obyvateľa). Regionálna solidarita? Čo taký Prešovský samosprávny kraj? BSK predbehol Viedeň, Paríž. Znamená to, že Bratislava je výstavnejšia ako Viedeň? Nie!
6. Máme vysokú nezamestnanosť. Fakt, ktorý je umelý. Práce je, naopak, dosť. Len je slabá kúpna sila ľudí. Každé 1 % percento nárastu nezamestnaných znamená 0,8 % nárastu samovražednosti! Čo to je potom primeraná miera nezamestnanosti?
7. Máme minimálnu mzdu, ktorá je v rozpore s medzinárodnými záväzkami Slovenska. Aj dvojnásobné zvýšenie platov by neodstránilo diskrimináciu. Zvýšil by sa však dopyt po službách, po tovare a po nových pracovníkoch. Konečne by sa oplatilo pracovať po čom tak falošne volali bývalé vlády. Svetová banka im totiž potvrdila, že nie je možné znižovať tzv. „štedré“ sociálne dávky. Treba zvýšiť reálne mzdy!
8. Nemáme novú generáciu. Deti sa nerodia. Pôrodnosť je ako v čase 2. svetovej vojny. Prorodinná politika? Slovensko začína vymierať. Kto sa o Vás postará keď pôjdete do dôchodku? Načo Vám budú úspory, keď nebude mať kto napiecť chlieb? Keď sme sa narodili, menila nám plienky mama a keď budem umierať, kto nám ich vymení, keď tu nikto nebude?
9. 30 – 40 % absolventov škôl nepracuje. Máme záujem o nich? Čo z nich vyrastie? Vraví sa že zamestnanie je najlepšia ochrana pred sociálnymi problémami a kriminálnym chovaním („pred guľkou“).
10. Máme, vlastne nemáme, komunálnu ekonomiku – sociálne neziskové podnikanie, ktoré v EÚ zamestnáva 7 % pracovnej sily. Na Slovensku je to koľko percent? Vraj to narušuje súťaž na trhu? Ziskovosť v školách, v domovoch dôchodcov, nemocniciach, v odvoze komunálneho odpadu? Nezmysel!
11. Slováci neveria svojej vláde. Máme najnižšiu dôveru voči politikom v rámci klubu najvyspelejších krajín združených v OECD.
12. Sme nezdraví. Slovenky a Slováci majú pred sebou iba 3 roky normálneho života po dosiahnutí veku 65. V Česku a v Európe je to 9 rokov.
13. Sme nešťastní. Obsadili sme 129. miesto v indexe spokojnosti vo svete a sme poslední v rámci OECD. Štáty, kam Slovensko posiela zahraničnú pomoc, majú šťastnejšiu populáciu. Nie je to plytvanie peniazmi? Nemali by sme pomáhať konečne aj svojim?
14. Minister na Slovensku pripúšťa diskrimináciu na základe veku, t. j. porušenie záväzkov voči EÚ, OSN, nie je to šírenie nenávisti? Mladí chcú vyhnať starých z práce. Koho? Veď väčšina vo veku 57 rokov už nepracuje.
15. Nemáme solidaritu medzi bohatými a chudobnými ľuďmi, nemáme solidaritu medzi regiónmi, pestuje sa nenávisť medzi generáciami, vymierame, rodiny sú trestané za to, že majú deti!
16. Kde je budúcnosť? Kde je trvalo udržateľný dôstojný život? Naša spoločnosť je prakticky v stave, v akom bola v novembri 1989. K čomu pristúpila akurát vysoká nezamestnanosť.
17. 20. novembra 1989 Milan Kňažko hovoril o: „…kríze v spoločnosti, poklese úrovne školstva, zlej zdravotnej a sociálnej starostlivosti, o napätí medzi generáciami, o mravnej kríze, o nespravodlivých mzdách, o šírení nepravdy, o neopodstatnených privilégiách a o potrebe zmeniť predstieranú demokraciu za skutočnú“. A dnes?
18. Urobme poslancov kontrolovateľnými – zmeňme volebný systém tak, aby boli politici zodpovední voči voličovi a nie iba straníckym vodcom a ľuďom čo stranu vlastnia!
19. Študenti sa ma pýtajú, či to bolo v spoločnosti horšie pred rokom 1989. Odpovedal som: „Vtedy sme mali ideály“. Dnes?
20. Potrebujeme začať! Začať meniť tento štát, spoločnosť, robiť s ľuďmi a pre ľudí. Táto kríza nie je spôsobená živelnou pohromou, je to nešťastie spôsobené čisto lakomosťou a neľudskosťou. Urobme život dôstojnejší a spoločnosť spravodlivejšiu.
21. Každý sme zodpovedný za seba, za svoju vlastnú rodinu, za obec, v ktorej žijeme, za región, ale aj za štát, za Európu a vlastne sme zodpovední navzájom voči všetkým!