Miloslav Hetteš

Nezamestnanosť je v zmysle dohovoru Medzinárodnej organizácie práce o minimálnych normách sociálneho zabezpečenia č. 102 z roku 1952 sociálna udalosť, spôsobujúca stratu zárobku, vyplývajúcej z nemožnosti získať vhodné zamestnanie osobou ochotnou pracovať.

Podľa prieskumov verejnej mienky je hrozba nezamestnanosti a nezamestnanosť samotná označovaná ako najťaživejší subjektívny problém ľudí od vypuknutia krízy až doteraz. Nezamestnanosť ako taká vo svojej podstate, ako sme už vysvetľovali, je neprirodzená a umelá. Dôvod je v prekonanom chápaní spoločensky akceptovanej práce a zamestnania. Chápanie práce podľa doterajších ekonomických prístupov neposkytuje v dnešnej dobe riešenie ani východisko z problému. Nezamestnanosť, často dlhodobá a opakujúca, sa mení na štandardnú životnú situáciu so všetkými negatívnymi dopadmi na sociálnu situáciu človeka. 

Nezamestnanosť ako sociálny problém má vplyv predovšetkým na samotnú nezamestnanú osobu. Nezamestnanosť neznamená, že daná osoba je bez práce a užíva si „sladké ničnerobenie“. Tradičná nezamestnanosť však prináša chudobu a nedostatok prostriedkov na dôstojný život v spoločnosti s trhovým hospodárstvom. Nezamestnanosť vzniká pre nedostatok práce pre zisk. Pokiaľ boli ľudia predtým zamestnaní, tak ich zamestnanie bolo prevažne orientované na tvorbu zisku pre ich zamestnávateľov a nie na zabezpečenie životných potrieb pre zamestnancov samotných. Ich terajšia chudoba a nezabezpečenie životných potrieb nie sú a ani neboli primárnym problémom ekonomiky v tom zmysle ako ekonomiku v súčasnosti ešte zvykneme chápať.

Riešenie nezamestnanosti nie je problémom podnikateľským (ekonomiky, biznisu). Ak si osvojíme skutočnosť, že tvorba zisku nemá priame prepojenie so sociálnym rozvojom a s verejnými službami, tak nezamestnanosť neznamená takmer žiadny problém pre podnikanie a nesnaží sa ju odstrániť. Podnikanie (biznis) je však pôvodcom nezamestnanosti z dôvodu sledovania svojho primárneho cieľa t. j. dosiahnutia maximálneho zisku aj cestou znižovania počtu zamestnancov. Prepustení zamestnanci nepredstavujú problém pre podnikanie, naopak vysoký počet nezamestnaných vytvára, žiaľ, často „pozitívny“ tlak na ďalšie znižovanie miezd u nateraz zamestnaných a presadzuje ochotu pracovať i za nedôstojnú odmenu. Možno teda nezamestnanosť hodnotiť ako plus aj pre podnikanie, pretože drží mzdy na neobvykle nízkej úrovni. Paradoxne i samotní nezamestnaní sa niekedy dožadujú odstránenia určenia minimálnej výšky mzdy, pretože sú presviedčaní, že to je príčinou nedostatku pracovných možností.

Rozhodnutie o tom kedy odísť do dôchodku závisí často od osobných okolností. Niekedy sú ľudia šťastní keď môžu odísť skôr, pokiaľ majú zabezpečenú dôstojnú starobu. Iní sú zas nútení pracovať dlho po dosiahnutí dôchodkového veku a stále majú zlé predpoklady na primeraný príjem v starobe. Starnutie je však proces z ktorého nikto nemôže uniknúť.

Nezamestnanosť vytvára v spoločnosti nezdravú situáciu v medzigeneračnom súžití. Nezamestnaní ľudia sú často úprimne presvedčení, že príčinou je príliš vysoký podiel starších ľudí v práci a nie zneužívanie. Prevažujúci vek odchodu z trhu práce na Slovensku je v súčasnosti vo veku okolo 57 rokov a nie zákonných 62, ktorý patrí v Európe k najnižším.

V podstate už niet koho „dostať“ von z trhu práce z titulu veku. Úvahy o akceptácii dosiahnutia dôchodkového veku ako právneho dôvodu na nútené penzionovanie nie je v súlade s ľudskými právami a právom Európskej únie.

Fenomén nezamestnanosti možno chápať ako pozitívum z iného dôvodu. Je výsledkom hospodárskeho a technického pokroku. Výsledkom pokroku je skutočnosť, že nie je nutné pracovať už iba pre zabezpečenia jednoduchej reprodukcie, pre zabezpečenie prostriedkov na čisté prežitie, ale že už je možné pracovať v prospech spoločnosti nie iba z dôvodu ďalšieho jednoduchého zisku. Žiaľ, ak nie je možné zvýšiť zisk inak, tak terajší systém prepúšťa ľudí, aby znížil vstupy a zvýšil zisk. Ľudí označuje ako nadbytočných a bez morálnych zábran ich vyháňa zo zamestnania čo je racionálny a legálny postup.

Nezamestnanosť znamená tlak aj na terajšiu podobu štátu. Nepracujúci ľudia totiž neodovzdávajú časť zarobených prostriedkov na chod štátu a na fungovanie sociálneho systému, pretože im nebol vyplatený potrebný zdroj príjmu a nemajú z čoho odvádzať. Ba často sú navádzaní aj na neodvádzanie odvodov. Nezamestnanosť znamená v štáte sociálnu nestabilitu, ktorá sa môže zmeniť na chaos a sociálne napätie v prípade narušenia základných úloh štátu. Štát (organizovaná spoločnosť) oprávnil majiteľov výrobných prostriedkov organizovať systém práce. Systém práce funguje doteraz na princípe, že iba práca vytvárajúca zisk je žiaduca. Iná práca v prospech spoločnosti je často nežiaduca a je finančne a často aj morálne nedocenená. Ak sa penzionovaný občan stará o verejnú zeleň pred svojím domom na verejnom priestranstve, nikto ho finančne neocení. Štát je odkázaný na prebytky, ktoré zostanú po zabezpečení (a spotrebovaní) prostriedkov na prežitie (cez dane, odvody a pod.). Štáty slovami svojich vlád často označujú nezamestnanosť ako nevyhnutný objektívny vedľajší dôsledok ekonomického rastu. Vládne programy pravidelne žiadajú a sľubujú oživenie ekonomiky, zvýšenie rastu a trvalo udržateľný ekonomický rast, ktorý je vnímaný ako neustály rast hrubého domáceho produktu (HDP). Iba trvalo udržateľný rast má podľa nich vyliečiť nezamestnanosť. Okrem toho slovenský štát za posledné desaťročie vyberá stále nižší podiel daní odvodov v pomere k vytvorenému národnému bohatstvu a vytvára situáciu nedostatku verejných zdrojov.

Úsilie o ďalší ekonomický rast ako cesty na zníženie nezamestnanosti by mal, podľa doterajších doktrín, zákonite viesť k rastu pracovných príležitostí. Európa prijala takýto program rastu do roku 2020. Program Európa 2020 sa síce miestami odvoláva na inkluzívny rast (rast pre všetky skupiny obyvateľstva), ale predovšetkým na prvom mieste absolutizuje neustály hospodársky rast.

Zachovanie hospodárskeho rastu aj sociálneho rozvoja v rozvinutých krajinách vyžaduje – opatrenia na udržanie pracovnej sily na trhu práce a dosahovať vysokú mieru zamestnanosti – čo sa nedá zabezpečiť výlučne neustálym nárastom produktivity.  Ekonomický rast neodstraňuje nezamestnanosť, pretože ho nemá v klasickom ekonomickom modeli ako svoj zásadný cieľ. Naopak takto zameraný hospodársky rast spravidla znižuje potrebu pracovnej sily a vytvára tlak na ďalšie „racionalizácie, flexibilitu a zoštíhľovanie“. Čím viac sa volá po trvalo udržateľnom hospodárskom raste, tým viac spravidla rastie nedobrovoľná nezamestnanosť a následne sa prehlbuje chudoba.

V súčasnosti rastie podiel neplnohodnotnej (prekarizovanej) práce a narastá aj presvedčenie o nezvratnosti a nemožnosti návratu k plnej zamestnanosti, hoci politici a ekonómovia to verejne otvorene nepriznávajú. Parametrické úpravy nemôžu zmeniť trend, môžu ho iba v najlepšom prípade dočasne zmierniť. Práca, ktorá nie je na plný úväzok, nútené dovolenky, delenie pracovných pozícií, flexibilné pracovné formy, nútený odchod z trhu práce (sprievodným znakom je diskriminácia na základe veku t. j. ageizmus), predčasné penzionovanie, nekonečné preškoľovania, nútený návrat hosťujúcich robotníkov, imigrantov a iné nové nástroje a „spružnenia“ nezvrátia daný vývoj v oblasti zamestnanosti. Nasledujúci graf ukazuje závislosť dopadu nezamestnanosti rovnomerne na všetky vekové skupiny. Nie je prípad výlučnej zamestnanosti iba starších resp. mladších pracovníkov. „Zákaz“ práce pre starších nie je v súlade s politikou Európskej únie. Takéto „riešenie“ je jeden z omylov. V zmysle odporúčania Medzinárodnej organizácie práce (číslo 166) z roku 1982 vek nemôže byť oprávneným dôvodom na ukončenie pracovného pomeru.

Od budúcich poberateľov dávok sa žiada pracovať stále dlhšie a odovzdávať vyššie odvody. Meniaci sa podiel ekonomicky aktívneho obyvateľstva (starnutie populácie) zabraňuje dosiahnuť vyrovnanosť medzi príjmami a výdavkami. Starnutie populácie má príčinu v demografickej revolúcii, spôsobenej zmenou fertility (rodivosti). Súkromné sporiace starobné systémy, ktoré mali byť odpoveďou na starnutie, nemajú charakter poistenia a nič negarantujú. Súkromné dôchodkové systémy svojou hazardnou podstatou ani nie sú v zmysle Medzinárodnej organizácie práce starobnými dôchodkovými systémami, pretože im chýba poistný charakter. Tieto systémy sa zákonite, v optimálnom prípade v dobe plného nabehnutia (dozretia) schémy, zmenia na priebežný systém, ktorý mali „nahradiť“. To, čo vyberú od budúcich dôchodcov zároveň vyplatia terajším dôchodcom. Čiže nemôžu žiadnym spôsobom zabrániť dôsledkom starnutia populácie. Ich podstatou je privatizácia staroby a nepokrytý záujem o kontrolu väčšiny finančných prostriedkov spoločnosti. Znižuje sa počet odvádzajúcich ľudí, ako aj výška odvodov, ktoré odvádzajú, klesá, následkom čoho sa obmedzili manévrovacie možnosti sociálnej politiky štátu. V prípade havárie auta sa poskytuje náhrada škody, ak bola uzavretá poistná zmluva, v prípade poistnej udalosti, ktorou je staroba, sporiteľ nedostane s vysokou pravdepodobnosťou slušnú doživotnú rentu (anuitu). Preto nemožno označovať súkromné starobné systémy ako poistné. Neposkytujú istotu, ktorá je v prípade majetkového poistenia samozrejmá. Postoj k problematike starnutia populácie by mal byť pozitívny a nie katastrofický (demografický alarmizmus). Predlžovanie ľudského veku je totiž výsledkom všeobecného pokroku a napĺňania ľudských prianí.

Jednotlivé technické opatrenia, ktoré sú bežne odporúčané a využívané v praxi, nedokážu trvalo vyriešiť nedostatok zmysluplnej dôstojnej práce. Tieto opatrenia sú spravidla tieto:

a) Odporúča sa zlepšiť informovanosť o dostupných pracovných miestach a o disponibilnej pracovnej sile. Najskôr sa rozvíjali miestne, neskôr aj národné informačné systémy trhu práce. V súčasnosti možno čoraz viac využívať medzinárodne nástroje trhu práce ako je napr. celoeurópska sieť služieb zamestnanosti – EURES.

b) Zvýšiť efektívnosť prác úradov, služieb a agentúr zamestnanosti.

c) Zlepšiť prípravu na povolanie a lepšie prepojiť školský systém s potrebami praxe.

d) Zavádzať nástroje, opatrenia a programy aktívnej politiky zamestnanosti s osobitným dôrazom na vybrané skupiny obyvateľstva a vybrané územné jednotky (obce, regióny, štáty).

Vo všeobecnosti sa zabúda na skutočnosť, že samotný rozsah voľných pracovných miest je oveľa nižší, než je množstvo disponibilnej pracovnej sily. Ani úplné zosúladenie školských a vzdelávacích programov s potrebami hospodárstva nezabezpečí vyriešenie nezamestnanosti. Všetky členské krajiny Organizácie pre hospodársku spoluprácu a rozvoj (OECD) menom svojich vlád uznávajú potrebu zvýšenia pozornosti riešeniu nezamestnanosti. Slovensko patrí medzi ekonomicky najviac rozvinuté štáty sveta, a preto je členom tohto „klubu najbohatších krajín sveta“. Vo všeobecnosti OECD odporúčala zníženie úrovne sociálnych dávok, aby narástol záujem pracovať, „aby sa oplatilo pracovať“ a ľudia sa vymanili z „pasce chudoby“. Odporúčanie neprináša nové pracovné príležitostí. V prípade reálnej nedostupnosti pracovných príležitostí nemá v súčasnosti tento nástroj účinok. Neúčinné boli opatrenia v oblasti pasívnej politiky zamestnanosti na sprísnenie nárokov na dávku v nezamestnanosti, ktoré následne iba presunuli poberateľov dávok v nezamestnanosti do kategórie poberateľov dávok sociálnej pomoci. Zoslabovanie sociálnych dávok pod hranicu sociálnych miním nemôže iniciovať pracovnú silu, aby pracovala za mzdu neumožňujúcou dôstojné prežitie.

V súvislosti s finančnou krízou došlo k zmene všeobecného postoja spoločnosti západnej Európy k ľuďom, ktorí nepracujú. Pred krízou prevažoval názor, že sú to ľudia, ktorým sa nechce pracovať a žijú na úkor spoločnosti z tzv. „štedrých“ sociálnych dávok. Niektoré pokusy na Slovensku o zníženie týchto „štedrých“ dávok sa aj podľa odporúčania Svetovej banky ukázali ako nerealizovateľné pre ich terajšie príliš nízke nastavenie. Kríza „vyhnala“ nedobrovoľne z trhu práce väčšinu nezamestnaných, ktorí by radi pracovali. Napr. reálne skutočný odchod z trhu práce na Slovensku je o 5 rokov skorší ako určuje zákon.

Mimoriadne nízka zákonná minimálna mzda pôsobí nemotivujúco. Paradoxne vznikol aj u časti populácie subjektívny pocit o potrebe ďalej znížiť odmenu za prácu ako vhodný nástroj zlepšenia zamestnanosti. Vysoký prebytok pracovnej sily, ktorá je bez práce, nedáva predpoklad na zvýšenie odmeny za prácu (zamestnávatelia využívajú relatívny prebytok pracovnej sily) a následného zlepšenia jeho kúpnej sily a rozbehnutia vnútorného dopytu. Problémom v slovenskej spoločnosti je, že pretrváva veľký rozpor medzi ekonomickou silou krajiny, meranou pomocou hrubého domáce produktu na obyvateľa, a podhodnotenou pracovnou silou. Slovensko naďalej zostáva krajinou, kde hospodársky rast nie je sprevádzaný rastom sociálneho štandardu a sociálneho rozvoja. Väčšina obyvateľstva tak nemá prospech z hospodárskeho rastu. Slovensku v skutočnosti dosahovalo relatívne veľmi dobré hospodárske výsledky („tatranský tiger“). Znižuje sa vzájomná solidarita medzi obyvateľmi a prehlbujú sa ekonomické rozdiely medzi regiónmi.

Nárast prekarizovanej (neplnohodnotnej) práce je dôsledkom nedokonalého riešenia nezamestnanosti a je dôkazom oslabovania pozície práce na plný úväzok na dobu neurčitú (plnohodnotná forma zamestnania). Pri pretrvávaní doterajšieho prístupu k chápaniu zamestnanosti sa vytvára nezvratná situácia znemožňujúca návrat k plnej zamestnanosti. Spoločnosť v súčasnosti akceptuje trend nárastu prevažovania foriem neplnohodnotného zamestnania. Je potrebné akceptovať nezamestnanosť ako subjektívne nezavinenú štandardnú situáciu v živote jednotlivca. Vznikla spoločenská objednávka pripravovať členov komunít na túto možnú situáciu. Samotní sociálni pracovníci sa musia naučiť zvládať túto „štandardnú“ krízovú situáciu aj u seba samotných a potom aby vedeli pomáhať aj svojim klientom a okoliu.

Doterajšia forma práce pôsobila ako hlavný integrátor spoločnosti, ktorý zabezpečoval spoluprácu a koexistenciu v individualizovanej spoločnosti. Prevažuje spoločnosť, kde zamestnanosť má za účel vytvoriť profit pre podnikateľa a poskytnúť prostriedky na živobytie pre zamestnanca. Ak sa však pozrieme na prácu a zamestnanie ako na prostriedok, ktorý zabezpečuje chod spoločnosti a jej samotnú existenciu a reprodukciu (v súčasnosti väčšina populácií vymiera), získame iný obraz, ktorý nezamestnanosť ukazuje kvalitatívne inak. Doterajší prístup neumožňuje plnú zamestnanosť. Zmenený prístup a pohľad na podstatu práce a zamestnanosť by tento problém odstránil. Spoločnosť, ktorá uzná za prácu aj aktivity, ktoré nie sú pre primárne zdôvodnené ziskom, vyrieši problém nezamestnanosti. Práca, ktorá nie je pre podmienená ziskom, je spoločensky potrebnou prácou, čo však sa nedá vždy tvrdiť o práci pre zisk. Tí, čo vykonávajú prácu, ktorá nie je zmluvne finančne odmenená nie sú leniví a neužitoční. Ekonomický a technický rozvoj zrušil nevyhnutnosť pracovať za mzdu osem hodín denne. Napriek tomu zostala v ľuďoch potreba prispievať k blahu spoločnosti. Právo na prácu je preto možno dnes tiež interpretovať aj ako právo na slobodné (zmysluplné) využitie času.

Ľudské potreby a túžby spravidla presahujú možnosti spoločnosti. Zdroje sú limitované, preto je rozumné usilovať sa o trvalo udržateľný dôstojný život a nie o trvalo udržateľný ekonomický a finančný rast. Trvalo udržateľný hospodársky rast je utópiou a bez logiky z pohľadu konečnosti samotnej Zeme. Ľudstvo už v súčasnosti vytvára dostatočné prostriedky na zabezpečenia života všetkých obyvateľov Zeme. Problém je skôr v tom, že tretina potravín končí v odpadkoch a že poľnohospodárske produkty sa menia na palivo a na krmivo zvierat. Žijeme v čase, keď môžeme deklarovať, že hlavný ekonomický problém (fyzické prežitie) bol vyriešený. Nezamestnanosť, rovnako ako starnutie, sú javmi pozitívnymi a nie alarmujúcimi. Obidva dokazujú pokrok, úspech ľudstva a nie krízu. Oslobodenie od nutnosti pracovať na zabezpečenie životných prostriedkov neznamená prestať pracovať. Súčasná nezamestnanosť nie je chorobou, a preto neexistujú konvenčné lieky na jej liečenie. Nezamestnanosť je dôsledkom úspechu produktivity, ktorá potrebuje stále menej a menej pracovných síl. Sme však ďaleko od tvrdenia, že sa naplnili všetky ľudské túžby, že boli odstránené bolesti, že nie je potreba služieb, lásky, opatery a že nie je túžba po plnšej sebarealizácii. Vynález Johannesa Gutenberga pripravil prekvapujúce množstvo mníchov o ich prácu. Stratili preto mníšske rády zmysel svojho poslania? Gutenbergov vynález umožňuje tlačiť obrovské množstvá kníh a spôsobil tak v Európe informačnú explóziu. Digitalizácia v súčasnosti, žiaľ, robí inú zmenu a to, že sa stále menej a menej číta tlačený text. Revolúcia v poľnohospodárstve obdobne spôsobila, že málokto sa venuje výrobe potravín, a predsa ich konzumujeme.

Práca za mzdu (za peniaze) je modernou podobou otroctva. Ľudia chcú a budú pracovať i keď nebudú odkázaní bytostne na mzdu za prácu. Medzinárodná organizácia práce (MOP) schválila odporúčanie č. 202/2012 o práve na minimálne sociálne zabezpečenie v rámci iniciatívy (tzv. „Social Floor Initiative“).

Každý má právo a nie možnosť. Poučka o tom, že „kto nepracuje, nech neje“, platí dnes už v inej podobe. Ten, kto pracuje nie pre profit, má právo, možno aj vyššie právo na ocenenie. Veď opatera blížnych, odkázaných a potrebných, práca, ktorá zväčša nie je zmluvne inštitucionalizovaná, je spoločensky možno viac prospešná ako inštitucionalizovaná starostlivosť. Posilňovanie humanizácie a deinštitucionalizácie to potvrdzuje. Množstvo finančne ohodnotenej „práce“ a spoločensky, žiaľ, akceptovanej, má napr. charakter výroby zbraní, návykových látok, škodlivín, nezmyselnej zábavy a pod. Mnohokrát majú samotní výrobcovia etický problém s ich výrobou, ale zisk ich presvedčí. Produkcia takýchto, neraz škodiacich, produktov paradoxne zlepšuje ukazovateľ hrubého domáceho produktu. Ako uvádzame, rad vecí, ktoré sme nútení vyrábať, aby sme sa uživili, neposkytujú žiadne dobro, ba naopak, sú to produkty priamo deštruktívne a sú proti tomu, v čo veríme. Pokrok v spoločnosti, ktorá vyrába dostatok a produkuje prebytky, by sa mal prejaviť v kratšom pracovnom čase,  v možnosti venovať sa viac potrebám nateraz plne nerozvíjaným. Nezamestnanosť je neobhájiteľná.

Máme venovať sa deťom, rodičom či starať sa o seba? Nedávne súdy v Číne z dôvodu zanedbávania rodičov ich dospelými deťmi mali zdôvodnenie v nedostatku času a v nutnosti zarábania pre prežitie. Na Slovensku je to iné? Starší ľudia na Slovensku patria k najviac opusteným v rámci Európskej únie. Jeden z dôvodov prečo je nízka pôrodnosť na Slovensku, je nedostatok finančných prostriedkov a času u potenciálnych rodičov. Aké sú priority spoločnosti, ktorá sa nedokáže ani len obnoviť („sebareprodukovať“)?

Proroctvo pôvodných obyvateľov Ameriky z kmeňa Kríov hovorí: „Iba až keď bude posledný strom zoťatý. Iba až keď bude posledná rieka znečistená. Iba až keď bude posledná ryba ulovená. Až vtedy zistíš, že peniaze sa nedajú jesť.“ Iní pôvodní obyvatelia Ameriky zo severozápadného pobrežia Tichého oceánu si vážili ľudí, čo niečo vedeli o histórií komunity, vedeli niečo vyrobiť, vedeli učiť druhých a tých, čo mali majetok, ľutovali. Nárast vecného majetku nemá priamu úmeru s rastom šťastia.

John M. Keynes v roku 1930 zanechal vo svojej krátkej eseji (Economic Possibilities for our Grandchildren) odkaz vnukom a vnučkám v podobe, že láska k peniazom ako k majetku, odlišná od lásky k peniazom ako k prostriedku pre život, bude o sto rokov uznaná za niečo nechutne morbídne, pololegálne a semipatologické akoby to bola mentálna choroba. Deti jeho detí sú medzi nami a mala by tu byť doba, ktorá by peniaze mala už takto chápať. J. Keynes ako prvý rozlíšil prácu na tú, ktorá je potrebná na fyzické prežitie a na druhú potrebnú pre naplnenie života. Ekonomika ako veda sa má podľa neho venovať iba prvému typu práce (činnosť na zabezpečenie fyzického prežitia). Tak ako rastie pokrok, práca pre prežitie sa stáva menej a menej dôležitou a ekonomika (podnikanie) sa rovnako stáva menej a menej významnou. Naplnenie života a nie hromadenie peňazí preberá základné miesto v spoločnosti. Preto hovoriť o riešení nezamestnanosti predovšetkým ďalšou výrobou alebo ďalším hospodárskym rastom nemá zmysel.

Nezamestnanosť a chudoba je výsledok nespravodlivého delenia spoločného blaha. Nie sú dôsledkom nedostatku, ale  výsledkom existencie nespravodlivej spoločnosti a zlej alebo neexistujúcej distribúcie. Hanbou dnešnej spoločnosti je hlad a chudoba v treťom svete. Hlad a chudoba bola vždy, ale rozdiel je v tom, že v súčasnosti máme dostatok zdrojov na ich odstránenie. Ani nie pred 150 rokmi chudobná polovica obyvateľov dnešného rozvinutého sveta žila v podmienkach porovnateľných s chudobnými v treťom svete.

Práca na získanie jedla bola hlavným zamestnaním. Pracovalo sa 60 hodín týždenne. Ak niekto potreboval lekára, nuž iný člen v rodine dostal menej jedla. Moja stará mama ešte v tridsiatych rokoch minulého storočia na Slovensku zvažovala, či dá dieťaťu (môjmu otcovi) šancu na prežitie tým, že zaplatí lekárovi za injekciu 5 Kčs a ukráti ostatné štyri deti o jedlo či zimné ošatenie. Nuž, je to dnes už minulosťou, alebo sa vraciame do sveta minulého? Problém nezamestnanosti je vnucovaný ako závažný problém. Ale je to skutočne problém, je to zlé, že nemusíme toľké hodiny pracovať? Nezamestnanosť je znak nevyužitého potenciálu. Ako môžeme tvrdiť, že nie je dostatok práce? Je toľko práce, koľko je ľudských potrieb a túžob. Menej zbytočnej práce je pozitívny fakt. Potreba užitočnej a spoločensky potrebnej práce je vysoká a má stále plno voľných pracovných možností.

Súčasný prístup k riešeniu nezamestnanosti neponúka trvalé riešenie. Nezamestnanosť v zmysle práce za mzdu v doterajšom chápaní bude narastať, to sa nedá zmeniť. Ľudia však pracovať budú. Nezabezpečenie jednoduchej výmeny generácií z dôvodu nízkej fertility je globálny a mimoriadne vážny problém. Rodičia sa starali o starých rodičov, pretože ich vychovali. Rodičia mali deti, pretože dúfali, že sa o nich deti postarajú, keď zostarnú. Toto je dnes narušené. Okrem subsaharskej Afriky, ktorá preberie model globálneho populačného správania neskôr, nastane v krátkej budúcnosti problém s nedostatkom mladej ekonomicky aktívnej populácie a to najvážnejšie v sociálnej oblasti. Medzi najrýchlejšie rastúce povolania v USA patria sociálni pracovníci. Tento bohatý štát má možnosť riešiť svoj vnútorný problém na úkor iných štátov. Odoberá potrebnú mladú a vzdelanú pracovnú silu od nich. Na slovenských školách sociálnej práce sa robí pravidelný nábor na prácu v blízkom i vzdialenom zahraničí už teraz. Ale  takýto postup nie je globálne trvalo udržateľný.

Na Rade ministrov práce, sociálnych vecí, zdravotníctva a ochrany konzumentov (EPSCO) v Bruseli vo februári 2012 bol predložený dokument o dôsledkoch krízy. Nachádza sa tam aj odporúčanie navýšiť počet „bielych povolaní“ (zdravotníctvo a sociálne služby) na Slovensku, ako prostriedok zníženia vysokej nezamestnanosti. Je zrejmé, že by to malo pozitívny vplyv aj na zdravie občanov. Slovensko má v porovnaní s ostatnými členskými krajinami Európskej únie nízku zamestnanosť v tejto sfére.

Slovensko má dlhodobo vysokú nezamestnanosť a všeobecne najvyššiu mieru dlhodobej nezamestnanosti. Podstata slovenskej ekonomiky postavenej na „lacnej“ pracovnej sile a slabej sociálnej sfére má preto svoju daň v chorobnosti, v najkratšej dĺžke zdravej staroby v rámci Európskej únie, nespokojnosti so životom na Slovensku a v kratšej dobe pravdepodobného dožitia. V týchto ukazovateľoch nás predbehli mnohé donedávna ešte rozvojové štáty. Napr. Malajzia má už obdobnú úroveň hrubého domáce produktu a autá nielen iba skladá, ale ich aj sama vyvíja.

Sme ešte rozvinutá krajina a nie rozvojová? Kam sme sa dostali rýchlym ustupovaním v sociálnej oblasti, napriek ekonomickému rast? Joseph Stiglitz uvádzal Slovensko ako krajinu, kde ekonomický rast nekorešponduje s hospodárskym. Máme platy na úrovni 20% EÚ, reálnu neistotu príjmu v starobe, vymierame, rodiny sú trestané za to že sa im narodí dieťa, nikto neverí že bude lepšie a že ešte niekomu na tom záleží. Aký mamon máme za životný cieľ? Ale východisko existuje. Je v nás.