Miloslav Hetteš

Život pokračuje zatiaľ ďalej. Do najbližšej katastrofy. Všeličo sa v živote môže stať. Môj starý otec bol veliteľ gardy v obci počas druhej svetovej vojny. Strýko bol pétepák, druhý bol poľný žandár a ďalší zakladal družstvá po vojne. Som teda gardista a či komunista? Každý máme predkov za ktorých nemôžeme. Kto z nás je čistý Slovák? Kto v živote neurobil niečo, čo by urobil dnes inak? Karol Wojtyla, ako krakovský biskup, zakázal modliť, krstiť, pochovávať aj sobášiť po slovensky v Novej Belej v poľskej Spiši. Bol za to na koberci v Ríme a teraz je prijímaný ako svätec. Otec zakladal kolchozy na Slovensku a neskôr bol monitorovaný CIA pre svoju pravicovú politiku, bol prenasledovaný ŠTB ako nepriateľ komunistického štátu.V roku 1992 hovoril Alexander Dubček, že spolupracoval s mojim otcom v roku 1968 po ruskej invázii a teraz so mnou ako s jeho synom vo voľbách do parlamentu za sociálnych demokratov. Otec vtedy napriek naliehaniu odmietol spoluprácu s Husákom v normalizácii.

Ľudia si predo mnou odpľúvali, pretože som pracoval pre ministerku práce Oľgu Keltošovú, ktorá je dnes označovaná za jedinú normálnu ministerku práce čo sme mali od prevratu. V roku 2010 mi dali na ministerstve prvú zlatú medailu ako najlepšiemu pracovníkovi rezortu a následne ma vyhodili ako nepriateľa z práce. Pravidelne mi „priatelia“ stískali ruky a následne ma nepoznali. Podpisoval som sa do rodinných biblií, odmietal obálky a ponuky fešných dám. „Priatelia“ ma preto na oplátku predali, očierňovali verejne, vláčili po nezmyselných vykonštruovaných súdoch,  resp. mi vylomili dvere a ukradli dokumenty a naivitu.

V rokoch 1992 a 1993 som bol Argentíne a v Nikarague. Argentína bohatý štát po druhej svetovej vojne bol následne zruinovaný ako povojnové Česko-Slovensko a nastúpila diktatúra. Nikaragua bol štát, kde bohatí (1%) žili v opevnených sídlach. Vtedy sme mali inú spoločnosť. Dnes sme nikaragujská a nie švajčiarska spoločnosť. Bol som sa prejsť po nových satelitoch Bratislavy (súkromných štvrtiach), bolo mi smutno. Je to opevnená Nikaragua.  Domy sú hnusne pompézne, ale na chodníky peniaze nezostali. Videl som to aj u strýka v Kragujevaci v Srbsku. Obrovská vila a neporiadok okolo. Deti majiteľov týchto budov na Slovensku, tam nebudú chcieť vychovávať svoje deti. Tí čo sa dnes odhodlali bývať v rakúskej Bratislave, odtiaľ nedobrovoľne vyženú svojim správaním a intoleranciou miestne pôvodné nemecky hovoriace obyvateľstvo. Atraktivita tohto územia pre pôvodných obyvateľov ako miesta života ich detí zrejme odišla.

V roku 1993 som študoval v Japonsku. Dych mi vyrážala ich televízia s tými stupiditami, reláciami o jedle atď. Dnes v našej televízii u nás ani nič iné nie je. Keď bola dekadencia v antickom Ríme, prevládala záľuba v dobrých jedlách, pôžitkárstvo, nemorálnosť a v nehorázne bohatstvo – aká podoba s dneškom. V roku 1997 som bol v Richmonde vo Virgínii. Priateľ ma zobral na víkend do obchodného centra za mesto. Nerozumel som a ušiel inde. Dnes je víkendový „ól inkluziv“ pobyt celej rodiny v „móle“ bežným aj bez organizovania cestovnou kanceláriou.

Nebol som, nemohol som byť komunistom a ani som nesmel riadne študovať a napriek tomu som bol po prevrate (po 1989) označený za komunistického pankharta tajomníkom Demokratickej strany, ktorej som bol platiacim členom. Predseda slovenského parlamentu počiatkom roku 1991 odmietol rokovať, pretože som bol podľa neho Maďar a komunista. Načo je takéto rozdeľovanie? Vytváranie nových falošných nepriateľov. Pripravujem vo februári konferenciu Medzinárodnej rady pre sociálny rozvoj (ICSW) na Slovensku k téme chudoba. Okamžite som bol napadnutý bojovníkmi s chudobou, ako to že sa stýkam s kandidátom na prezidenta s Jozefom Behýlom? Čo na tom záleží? Kde je myšlienka? Prečo sa nezjednotíme všetci a nepomenujeme skutočného nepriateľa a pôvodcu chudoby na Slovensku?

Počas komunizmu som bol jediný nekomunistický predseda podnikovej odborovej organizácie. Vyhodili ma, keď som dal na vedomie, ako si vedenie pridelilo odmeny. Iný kolega vtedy okradol svojich spolupracovníkov, dnes je na čele nadácie na podporu kultúrneho dedičstva.  Som ja zlý a on je dobrý? V tom boľševickom čase mi pridelili člena komunistickej strany za nadriadeného. Moja úloha bola ho naučiť prácu, ktorú neštudoval. Zmenilo sa niečo dnes v personálnej politike v tejto „demokracii“ Môj bývalý vedúci je dnes „za vodou“. Mám ho nenávidieť? Prešiel som dva krát lustračným konaním. Pomohlo mi to? Skôr to pomáha ak tam ste evidovaný. Nepoznáte príklady?

Boli župné voľby vlani na Slovensku. Zato, že som označil príčinu dôsledku volieb, bol som exkomunikovaný z komunity „slušných“ ľudí. Na Haiti boli povstania proti buržoáznej slobode a chceli návrat feudalizmu.  V Nemecku za kancelára Bismarcka sa štrajkovalo proti zavedeniu starobných dôchodkov.  Na Slovensku ľudia protestovali za záchranu „svojej“ Markízy a „svojich“ dôchodkových fondov. Tie dôchodkové fondy, ktoré ich okradli o budúcnosť, ktoré im garantujú nižšie zisky ako by mali na bežnom účte. V roku 2004 si ľudia odo mňa odsadali ako od prašivého a aj vodca opozície zakazoval počúvať pravdu o dôchodkovom podvode. Dnes je tento môj postoj akceptovateľný. Po desiatich rokoch. V zahraničí už tieto fondy zrušili.

Ľudia sa ma pýtali, kto mi vybavil prácu v Združení miest a obcí (ZMOS). Nuž nikto, vymyslel som si ho. Minister kultúry Ladislav Snopko ma označil za nestora slovenskej samosprávy. Jeden člen vedenia tejto organizácie sa ospravedlnil, keď mi dali zlatú medailu, že ma vyštvali zo ZMOS, pretože som im išiel na nervy, keď som chcel by bola lepšia a slúžila ľuďom. Prezident Václav Havel má na Slovensku rozpačité hodnotenie. Čo s tým, že som sa s ním vo funkcii stretával a on nám pomohol? Oldřich Černík, bývalý predseda česko-slovenskej vlády, bol zodpovedný za zásah v roku 1969 počas demonštrácií po ruskom vpáde. Neskôr v rokoch 2001-2003 ako predseda českého ZMOS mal viacej rozumu ako mnohí Slováci a potlačil aj český odpor proti slovenskej organizácii samosprávy (ZMOS). Bol teda zlý, alebo dobrý?

Na začiatku nám „skutočný“ slovenský podnikateľ, známy privatizáciou pivovarov, ponúkol spoluprácu, veď sme Slováci, ako povedal. Nikdy ju finančne nevyrovnal. Jeho syn je teraz filantrop. Mám jeho syna nenávidieť? Prakticky všetok veľký majetok na Slovensku má pôvod v krádežiach a v divokých privatizáciách. Nebolo by spravodlivé zakázať dedenia takto nemorálne nadobudnutého majetku. Začína sezóna plesov. Je mi zle, keď ich tam vidím. Teda na obrázkoch. Fyzicky nechodím medzi nich. Napriek tomu im matky ponúkajú svoje dcéry a priženiť sa medzi „nových Slovákov“ je „kúl“. Bývalý kolega, z bývalého života, sa vyjadril o druhom známom, že si mohol už dávnejšie kúpiť lepšiu (mladšiu, blondínu) manželku, veď má peniaze. A to je akceptovateľný názor. Majú ho aj ľudia súčasného vedenia.

Všade sú herne. Ak nemáte peniaze, požičajte si. Úžera je všade. Požičiate si 200€ a na úrokoch platíte aj tisíce. Ak neplatíte, prídete o dom, rodinu, všetko. Normálne iba u Rómov? Toto sa volá na Slovensku podnikanie. Zmeňme zákony. Na Slovensku sa čo tvorí? Autá? Ale tie tu nevymýšľame, iba skladáme. Ostatné sa iba prerozdeľuje (kradne).

Na Islande keď ľudia stratili kvôli kríze možnosť strácať hypotéky, prebral povinnosť štát. Tomu hovorím revolúcia. Čo keby štát prebral na seba povinnosť za svoje prechmaty? Že nie sú peniaze? Ako to že z roka na rok sa čoraz viac odpúšťa na daniach bohatým? Niekto si postaví repliku hradu v Štiavnických vrchoch, alebo minie na narodeniny 50 tisíc € a pritom väčšina občanov poberá iba pätinový plat, oproti tomu čo by mali dostať.

V Číne v 19. storočí bola nútená spotreba ópia a jeho predaj Európanmi. Ak to chceli zakázať a ochrániť svojich občanov pred zlom, boli poslané vojská a delové člny na obranu demokracie do Číny. Rovnako aj my nemáme na výber: hry, hedonizmus, pôžičky, sexuálne hry a iné hlúposti. Určite sexuálna revolúcia nie je to najdôležitejšie. Ak by sme chceli zmeniť podriadené postavenie Slovenska, zrejme by nám tiež poslali „virtuálne“ delové člny, alebo by sa aktivizovala „občianska“ spoločnosť za peniaze veľkokapitálu na zvrhnutie nositeľov myšlienky ako za mečiarizmu.

S Čínou máme jednu skúsenosť. S nástupom dekadencie, nástupom byrokratov (mandarínov) a s uzatvorením sa Číny pred svetom, potom ako ovládla jeho polovicu, nastal je úpadok. Podobne aj dnes sa predpokladá, že bruselskí mandaríni dovedú Európu k úpadku.  

Bol som osobne prijatý prezidentom Georgeom Bushom starším, pápežom Benediktom XVI., predkladal som rezolúcie OSN, MOP a inde a za to ma minister zahraničia Kukan vyhnal, poslal manuálne pracovať a následne rozbil moju rodinu. Venoval som sa profesionálne ľudským práva starších v OSN. Minister Mihál ma nechal „odísť“, i keď tomu v zahraničí nerozumeli a napriek tomu si ma opäť zvolili. Mám nenávidieť Slovákov?

Vždy keď bolo zle, hľadá sa vnútorný, alebo vonkajší nepriateľ. Na Slovensku je zle. Štát bol predaný do cudziny. Z vonka dostávame charitatívnu pomoc v podobe eurofondov. Zostali „holé ruce“. Počas privatizácie boli rozkradnuté spoločné majetky. Jedno z najviac predávaných pív v USA má pôvod na Slovensku. Slovenský pivovar bol predaný a následne rozobraný. Za cenu tehál si majiteľ kúpil auto. S autom havaroval. Výsledkom tvorby kapitálotvornej vrstvy Mečiara a jeho nasledovníkov je to že nemáme priemysel, nemáme potravinovú samostatnosť a   nemáme zmysluplnú prácu.

Neexistuje trvalá vízia lepšieho života. Ľudia sú donútení pracovať za nič a ešte za to musia ďakovať. Nárast ekonomiky nemá odozvu v zlepšenom životnom štandarde. A to sa tu volá sociálno-demokratická politika? Slovensko nie je normálna demokracia. Nemá pevnú hospodársku základňu. Je to len územie s lacnou pracovnou silou, ešte ako tak vzdelanou a so zhoršujúcou sa zdravotnou kondíciou. Navyše s perspektívou vymierania.

Skutočný nepriateľ je nesolidárna spoločnosť. Obrovské majetkové rozdiely. Keď došlo na lámanie chleba, majitelia štátov vždy naviedli masu na nenávidenie materí, susedov a detí. Robil som v Bosne. Čo to môže byť za životný problém ako je zabránenie obnovy kultúrnej pamiatky UNESCO?  Tam bol odpor tisícov občanov proti obnove moslimskej pamiatky v Banja Luke. Vždy keď nastáva nebezpečenstvo, žeby chudobní siahli na majetok bohatých, ponúknu boháči rýchle riešenie pomocou diktatúry. V Macedónsku som pracoval u ministra, ktorý bol Albánec a napriek tomu našli odvahu miestni Slovania s ním spolupracovať. Nájdime aj my odvahu robiť spolu, bez ohľadu na pôvod a nedajme sa rozdeľovať. Odpustime si minulé, alebo myslené hriechy, ktoré nám bude náš spoločný nepriateľ podsúvať.

Smutné je to, že ľudia sa vedia biť za svojho vykorisťovateľa. Lord Michael Marmoth na svetovej konferencii o sociálnom rozvoji v Štokholme v roku 2012 hovoril o nezáujme slovenskej vlády o svojich občanov. Napriek tomu sme ochotní jej veriť. Budú voľby prezidenta. Volí sa priamo. Ak aj vyhráme, voľbami sa to nekončí. Treba revolúciu v našich hlavách.

Odpustime si. Hľadajme spojencov a nedajme sa rozdeliť.