Miloslav Hetteš

Na Slovensko dorazili nové spoločné hodnoty. Vyvstala však otázka sme ešte vôbec kresťanská alebo demokratická krajina chrániaca záujmy svojich občanov? Existuje spoločenská zmluva medzi štátom a občanmi? Ak áno, aká? Pozrime sa na pôvodných obyvateľov Ameriky. Pokúsme sa poznať prapodstatu. Žijeme v tomto slovenskom skleníku a vnucujú nám názor, že slovenská realita je pravdou. Ale nie je tomu tak, je to  slovenský Matrix. Ak 188 krajín sveta príjme názor, ktorý sa na Slovensku popiera, kde to žijeme?

Triedna štruktúra indiánskeho kmeňa Squamish, patriaceho medzi tzv. prvé národy v tichomorskej časti Severnej Ameriky, je podobná ako u ostatných pôvodných obyvateľov v kanadskej provincii Britská Kolumbia. Oproti prevažujúcej európskej triednej štruktúre, charakterizovanej ako pyramída, spoločenské triedy Squamishov boli štruktúrované spôsobom pripomínajúcim obrátenú pyramídu. V tzv. civilizovanom svete je najviac zastúpená skupina majetkovo chudobných, potom nasleduje stredná triedu (ktorá je menej početná) a nad ňou je málopočetná skupina pri vrchole pyramídy, ktorá si privlastnila väčšinu majetku potrebného, ale aj v zásade nepotrebného a ktorý nikdy nevyužije. Nobilita, šľachta, celebrity a iní slávni boli naopak u Squamishov najpočetnejšou skupinou. Bežní ľudia boli značne zastúpení, ale predsa len ich bolo menej v porovnaní s prvou vrstvou. Najmenej početné zastúpenie mali nemajetní.

Ako sa stať váženým človekom, nobilitou, celebritou u Squamishov? Na rozdiel od západnej kultúry o tom nerozhodoval majetok. Bolo to možné dosiahnuť troma spôsobmi: množstvom majetku a bohatstva, ktoré rozdali tým, ktorí to potrebovali (cennejšie bolo dávať ako dostávať); do akej miery sa ich miery hodnôt alebo miery hodnôt ich rodiny rovnali hodnotám väčšine ľudí, poznaním histórie, tradícií a kultúry a schopnosťou sa s týmto duchovným bohatstvom podeliť s ostatnými (učiť iných), schopnosť odovzdávať poznanie iným;  poznaním skúseností a schopností praktických alebo duchovných a ich užívaním v prospech komunity.

Rozdeľovanie blahobytu bolo vysoko cenené a výrazne praktizované u vyššie postavených rodín. Distribúcia bola prevádzaná počas sviatkov „potlatch“ (český výraz potlach nie je to isté), alebo pomocou preukazovania hodnôt, ktoré ich kultúra uznávala najviac: štedrosť, skromnosť a úcta. Indiáni na to doplatili pri prvých kontaktoch s novo príchodzími kolonistami. Takéto chápanie života bolo však deštrukčné pre západnú kultúru.

Preto ceremónie „potlatch“ ako zhubné boli dlhé desaťročia zakázané vládami Spojených štátov a Kanady. Veď, ironicky povedané, čo môže byť nebezpečnejšie ako spolupodieľanie sa na majetku s chudobnejšími (ako je solidarita)?

Niektoré rodiny vstúpili medzi šľachtu z dôvodu kontaktov s duchovnými silami. Šamani, proroci a liečitelia boli tiež pokladaní za šľachtu z dôvodu vzdelania a za to že poskytovali služby. Niektoré povolania (remeslá) vykonávané členmi spoločenstva určovali príslušnosť k spoločenskej triede. Bežní nemajetní ľudia, alebo aj otroci mohli postúpiť v spoločenskom rebríčku. Pre tvorbu kultúrnych hodnôt (nie hospodárskeho rastu), úctu prejavovanú navzájom, múdrosť a poznanie sa využívalo predávanie poznania a štedrosť. V západnom prístupe za chudobných sú pokladaní tí čo nevlastnia nič. U Squamishov bola však morálna povinnosť postarať sa o to aby sa pomáhalo. Morálne bolo aby sa história a tradície predávali potomkom (aby sa učilo). Poznanie histórie a legiend sa vyrovnalo úlohe vzdelania ako ho poznáme u „bielych“. Tí čo to ovládali boli považovaní za aristokratov. Tých čo nezaujímali spoločné hodnoty, bez ohľadu na to či boli dospelí, alebo deti, boli pokladaní za odpadlíkov. Squamishovia veľmi veľa času venovali šíreniu poznania medzi mládežou. To bola zodpovedná úloha starších.

Meranie bohatstva, šťastia a úspechu bolo v západných kultúrach a je doposiaľ chápané inak. Náš rast hrubého domáceho produktu užívaný ako meradlo prosperity sa ukázal ako zhubný počas súčasnej finančnej krízy. Chamtivosť a totálny egoizmus priviedol do našich spoločností krízu. Medzinárodné finančné organizácie po vypuknutí krízy zrazu uznali potrebu merania šťastia a to nielen materiálnym bohatstvom. Poučka o tom že „rast“ a iba neustály hospodársky rast vyrieši naše neduhy sa ukázala ako falošná cesta. Aj v samotnej novej stratégii Európa 2020 sa nachádzala 82 krát zmienka o raste, no zmienka o trvalo udržateľnom dôstojnom živote tam nie je. Trvalo udržateľný rast je logický nezmysel. Nič netrvá večne, nič nerastie neustále (aj babylonská veža rástla iba po nebesá), surovinové zdroje sú neobnoviteľné ako to vidíme u ropy, uhlia atď. Planéta Zem má svoju ohraničenú plochu a nekonečné množstvo ľudí sa na ňu fyzicky nezmestí. Tak ako uhlie, tak aj ropa a iné neobnoviteľné prírodné zdroje sa raz definitívne vyčerpajú. Exploatovanie iba týchto zdrojov a využívanie doterajších prístupov nie je trvalo udržateľné energetické riešenie. Globálny alarmizmus že kríza je z dôvodu predlžovania ľudského života a z toho spôsobeného starnutia je tiež nehumánne. 99% ľudstva, za celé roky jeho existencie, nežilo dlhšie ako 18 rokov. Možno hovoriť o hrozbe a o kríze, že žijeme viac ako 18 rokov? Ktorýkoľvek člen správnej rady Bank of America, alebo aj inej banky, by určite nemal záujem o skrátenie jeho vlastného života. Predlžovanie pravdepodobnosti dožitia sa spomalí a stabilizuje po prechode globálnej demografickej zmeny, ktorej sme svedkami. Poznáme napr. dnešné nové olympijské rekordy. Sú to zlepšenia iba o stotinky sekúnd a tak to bude aj so starnutím.

Štúdia bankovej skupiny Citigroup zo 16. októbra 2005 informovala o rozdelení sveta na demokracie (rovnostárske spoločnosti) a plutonómie (elitárske spoločnosti USA, Kanady a Veľkej Británie). V USA vlastní 1% domácností viac finančného bohatstva ako 95% domácností spolu. Toto bohatstvo nikdy nedokážu využiť. Samozrejme, že sa ho nechystajú dať ľuďom v núdzi. Priemerný spotrebiteľ vlastne nejestvuje, podľa dokumentu, sú len bohatí spotrebitelia, pretože zvyšní chudobní spotrebitelia nie sú zaujímaví z hľadiska spotreby a teda podľa autorov štúdie pochopiteľne aj z hľadiska rozvoja. Dynamika spoločnosti je tak „zaručená“ prehlbovaním rozdielov a zvyšovaním bohatstva bohatých, lebo iba tí zaručia ďalší rozvoj. (Equity Strategy, 2005)

Čo si o tom myslí však tá väčšina obyvateľov (voličov)? Napr. podľa prieskumu vykonaného BBC vo Veľkej Británii 81 % občanov sa vyjadrilo, že vláda by mala mať za svoj cieľ väčšie šťastie voličov a nie väčšie ekonomické bohatstvo. V elitárskych spoločnostiach (plutonomických) sa nerovnováha udržuje tým, že chudobná väčšina verí v zázrak (sen), že sa raz pripoja k horným 5% a možno aj k tomu vytúženému 1% na vrchole pyramídy. Jestvuje stále istá nedokonalosť, ktorej sa jednopercentná elita obáva a tou je volebné právo, kedy by 95 % voličská väčšina (menšina čo do vlastníctva bohatstva) mohla zmeniť systém. Viera v rýchly rast, sledovanie cieľov spotreby a zadlženosť však drží túto väčšinu pri viere, že toto je jediný možný model, ktorý musí nasledovať celý svet, ak chce byť demokratický, pluralitný a civilizovaný.

Vskutku však nemáme žiadnu demokraciu. V demokracii, v jej zastupiteľskej podobe, volení zástupcovia teoreticky sledujú záujmy svojich voličov. U nás a nielen u nás, však zastupujú záujmy iba finančných skupín. Teda nie je tu žiadna demokracia. Nebolo by lepšie zaviesť volebnú lotériu? Vyberať členov parlamentu losovaním z pomedzi ľudí, čo nie sú psychopati? Členov vlády trebárs vyberať výberovým konaním, aby sme tam mali odborníkov a nie iba verných? Nebude korupcia a nebude vláda strán, ktoré sa nezaujímajú o občana ani o svojho člena.