Miloslav Hetteš

Šťastie

Čo to je šťastie a ako vzniká? Šťastie si za peniaze nekúpiš? Švédsky libertarián Johan Norberg tvrdí, že môžeme súhlasiť s tým že šťastie a spokojnosť sú extrémne subjektívne a preto nevieme naisto interpretovať vyjadrenia jednotlivých ľudí o ich  šťastí. Ďalej uvádza  že ekonomický rast pridáva na šťastí. (Norberg, 2006, s. 26)

Problematika šťastia má v súčasnosti svoju renesanciu. Objavujú sa názory že meranie progresu pomocou ekonomického rastu (hrubého domáceho produktu) je treba nahradiť iným ukazovateľom – hrubým domácim šťastím. Dnes filozofovia, psychológovia a od nedávna už aj ekonómovia sa zaujímajú o príčiny šťastia.

Pôvod takéhoto mnohostranného záujmu o ľudské šťastie je možné sledovať do antiky. Staroveký grécky filozof Aristoteles (384 – 322 pred Kr.) sa v 4. storočí pred Kr. venoval téme vo svojej Nikomachovej etike (10 kníh). Aristoteles rozpracoval koncepciu eudaimonie, v ktorej zhrnul podmienky spojené s pocitom šťastia v antickom Grécku.

Eudaimonia je grécke slovo vo všeobecnosti prekladané ako šťastie. Etymologicky sa skladá zo slov „eu“ (dobro) a „daimōn“ (duch). Eudaimonia bola ústredná koncepcia etiky antického Grécka. V klasickej gréčtine eudaimonia bola používaná ako výraz najvyššieho ľudského dobra a preto sa stala predmetom záujmu filozofie na poznanie toho čo to v skutku šťastie je a ako ho dosiahnuť.

 Podľa Aristotela, jednotlivec je šťastný ak má dostatok materiálnych predpokladov na vedenie života oslobodeného od útrap a chudoby, čo mu umožní venovať čas na rozvíjanie priateľstva a na zapájanie sa do občianskeho života, to znamená byť aktívny aj v politike. Od počiatku záujmu o výskum šťastia materiálne podmienky  mali ústrednú úlohu aj keď nie bezpodmienečnú. Napr. Aristoteles podnecoval jednotlivcov zabezpečovať si materiálne statky morálne a deliť sa o ne s priateľmi a inými ľuďmi, aby sa mohli z nich plne tešiť. Preto Aristoteles kritizoval neprirodzenú chrematistiku (hromadenie vecí), pretože tvorba nového strácala pozitívny význam, keď namiesto aby uspokojovala potreby ľudí, hromadenie vecí sa stalo cieľom ľudského snaženia.  Takýmto spôsobom sa uspokojovanie ľudských potrieb videlo iba v materiálnom obohacovaní. Názor ktorý je i dnes chápaný často ako normálny, pretože sa tvrdí že je motorom trvalo udržateľného rastu.

Ako protiklad eudaimonie môžeme označiť hedonizmus. Epikuros zo Samu (341 – 270 pred Kr.) bol grécky filozof ktorého etická teória bola naopak hedonistická. Epikuros vytvoril individualistické etické učenie, podľa ktorého sa za najvyššie dobro považuje slasť a za hlavný predpoklad blaha pokoj duše.

Hedonizmus určuje, že pôžitok je jediné skutočné dobro a bolesť je jediné skutočné zlo. Epikuros chápal šťastie (eudaimonia) ako viac menej trvalý pôžitok, oslobodenie od bolesti a ťažkostí. Treba však priznať, že Epikuros nepodporoval názor, že by niekto mal vlastniť všetky pôžitky. Epikurov hedonizmus sa ukázal ako veľmi vplyvný pre tvorbu utilitarizmu. Hedonistické chápanie života ako vzor, je žiaľ výrazne ponúkané súčasnou konzumnou „kultúrou“.

V stredoveku a ešte skôr osobitne medzi 2. a 7. storočím po Kr., aristotelovská koncepcia eudaimonie bola vysvetľovaná medzi iným Klementom Alexandrijským a svätým Augustínom (vo „Vyznaní“ a „O Božej obci“). Klement Alexandrijský zhodnotil aristotelovskú kritiku neprirodzenej chrematistiky a potvrdil potrebu zdieľania materiálnych statkov medzi jednotlivcami ako kresťanskej hodnoty. Svätý Augustín potvrdil spoločenskú podstatu ľudského bytia, charakterizovanú vzťahom k rodine, vzťahom k svojej obci a k celému ľudstvu, ako základov pre dosiahnutie šťastia. Okrem toho svätý Augustín podotkol, že ľudské šťastie nie je ohrozované núdzou, ale obavami, ktoré vznikajú z vlastníctva priveľa vecí (t.j. z obavy, že o ne prídeme). Svätý Tomáš Akvinský (13. stor.) spojil Aristotelove názory a kresťanské princípy a potvrdil, že dobré medziľudské vzťahy sú základom pre vznik ľudského šťastia. Tieto vzťahy sú plne prospešné vtedy keď sú nezištné. Ich existencia je osobitne prospešnou hodnotou samou o sebe.

V období 15. až 19. storočia bola ďalej venovaná pozornosť Aristotelovým názorom. Humanistický polyhistor a kňaz Leon Battista Alberti (1404 – 1472) aplikoval koncepciu eudaimonie na civilný život, zistil že byť aktívny v práci a v politike je dôležité pre spoločné šťastie. Antonio Genovesi (1712 – 1769), predstaviteľ tzv. občianskej ekonomiky upozorňoval, že pracovná aktivita je zásadným prostriedkom na dosiahnutie ľudského šťastia za podmienok že práca je zregulovaná tak aby sledovala záujmy všetkých. Takto práca vedie k rozvoju rovnosti, dôvery a vzájomnosti. Tieto tvrdenia boli neskôr rozvinuté o úlohu štátu a zákonov v zabezpečení spokojnosti spoločnosti.  Spoločnosť a nie jednotlivec je hlavným subjektom socioekonomickej dynamiky, napriek individuálnym schopnostiam, ktoré sú uznané.

Hľadanie určujúcich faktorov ľudského šťastia presiahlo z filozofie do ekonomiky. Obidve disciplíny boli prepojené užívaním Aristotelovho prínosu, ako tomu bolo u významných ekonómov 18. s 19. storočia. Koncepcia eudaimonie, bola jedným z postulátov u zakladateľa modernej politickej ekonómie Adama Smitha (1723 – 1790) a ďalších ekonómov z tzv. cambridgeskej školy (Thomas Robert Malthus (1766 – 1834), John Stuart Mill (1806 – 1873), Alfred Marshall (1842 – 1924, Arthur Cecil Pigou (1877 – 1959) a John Maynard Keynes (1883 – 1946).  Cambridgeská škola sa usilovala chrániť základy z koncepcie eudaimonie, pred populárnou neoklasickou paradigmou v ekonomike charakterizovanej ako „homo oeconomicus“. Hypotetický homo oeconomicus sa usiloval o maximalizáciu svojho zisku pri nevšímaní si potrieb ostatných ľudí. Toto úsilie  (snaženie) je postavené na teórii Thomasa Hobbesa (1588 – 1679) „homo homini lupus“, kde nenachádzame žiadnu ľútosť. Charakteristika homo oeconomicus ako jednotlivca predovšetkým materiálne si užívajúceho, zostala dlho základnou v ekonomickej literatúre až do zásadnej štúdie Rogera Easterlina (Easterlin, 1974) , ktorá sa pýtala na prínos hospodárskeho rastu. V jeho poznaní napriek výraznému hospodárskemu rastu, zostal podiel ľudí označených ako veľmi šťastní konštantný a nerástol úmerne s ekonomikou. Tento poznatok bol znovu potvrdený pre všetky krajiny v roku 2010.

Napriek tomu je pravdou že v každom čase je pozitívna väzba medzi materiálnym blahom a spokojnosťou. Bez ohľadu na interpretáciu Easterlinových zistení, ich výsledky poukazujú prevažne na nehmotné prvky (t.j. stav a podoba rodiny, priateľstvo, ľudské a politické práva), ktoré sú dôležité pre vznik spokojnosti a šťastia.

Holandský sociológ Ruut Venhoven (na Erazmovej univerzite v Rotterdame) vytvoril svetovú databázu o šťastí („World Database of Happiness”) a je redaktorom časopisu štúdií o šťastí („Journal of Happiness Studies”). Údaje o spokojnosti a šťastí systematicky skúma od roku 1946 už z vyše 149 krajín.

V roku 2008 jednu z európskych cien za vedu Marie Curie získal výskum v Cambridgi o šťastí pod vedením Luisy Corrado z Talianska. Dokáže ekonomický rast urobiť nás šťastnejšími? Zlepšené individuálne bohatstvo uľahčuje život, ale robí to náš život uspokojúcejším? Ako ovplyvňujú politické rozhodnutia náš pocit bezpečia?  Pomocou nových techník analýz v rámci projektu EURECONAW, bol získaný nový  pohľad na tento už starobylý problém. Jej výskum môže pomôcť nájsť politiky na zlepšenie života ľudí. Podľa výsledkov geografie šťastia a spokojnosti so životom boli vysoko hodnotené škandinávske krajiny. Predovšetkým z dôvodu dôvery obyvateľov vo verejné inštitúcie, fungujúci systém a sociálny model. (Aslam, Corrado, 2007)

Vieme že podľa podobných zistení v rámci Organizácie pre hospodársku spoluprácu a rozvoj v Paríži, Slováci patria k najmenej spokojným v rámci OECD (27% oproti 59 % priemeru). (Your Better Life, 2011, s. 28)

Na Slovensku je veľmi nízka občianska aktivita. Dôvera voči vláde a účasť občanov na správe vecí verejných je nízka, čo korešponduje so zisteniami Luisy Corrado. Vieme že rad chorôb je psychosomatického pôvodu. Preto možno aj predpokladať pôvod nižšieho dožitia na Slovensku aj v tejto príčine – v nespokojnosti.

Čo teda je šťastie? V západnej kultúre sa, ako sme už uviedli, obyčajne určuje množstvom peňazí. Ekonómovia vychádzajú z ukazovateľov produkcie a spotreby a tak zisťujú pokrok a verejný blahobyt. Hrubý domáci produkt je úplne rutinne uznaný ako meradlo pokroku štátu. Niekedy posledný v rade, však môže byť prvý. Malé nezávislé himalájske kráľovstvo Bhután sa pokúša o niečo iné. (Revkin, 2005)

 V roku 1972 sa vládnuci panovník rozhodol zmeniť zameranie na ekonomický rast uplatňované v každom rozvíjajúcom sa štáte a dať štátu namiesto HDP (hrubého domáceho produktu) ako meradla pokroku nový ukazovateľ HDŠ (hrubé domáce šťastie). Jeho ukazovatele sú blízke „Your Better Life Index” z OECD v roku 2011.

Zámerom Bhutánu bolo zabezpečiť rovnomerné rozdelenie prosperity v spoločnosti, zachovanie kultúrnych tradícií, ochranu životného prostredia a zodpovednú vládu. Myšlienky z malého, relatívne zaostalého štátu, sa stali základom celosvetového hnutia. Na celom svete ekonómovia, sociálni vedci, byrokrati sa snažia využiť tieto prístupy i keď nepodporujú priamo hinduizmus. Cieľom tohto úsilia je čiastočne návrat k „západným“ hodnotám, ktoré mali na mysli autori deklarácie o nezávislosti Spojených štátoch amerických, v ktorej dali šťastiu rovnaký význam ako slobode ako takej.

Kým príjem v Bhutáne patrí vo svete k najnižším, očakávaná dĺžka života sa následne predĺžila o 19 rokov v rokoch 1984 až 1998 a skočila na 66 rokov. Materiálny blahobyt ponímajú ako jeden z komponentov spokojnosti. Vlastníctvo materiálnych statkov nezabezpečí harmóniu života s prírodou a okolím. Ich názory mali vplyv na množstvo výskumov sociálnych vedcov. Štúdie dokázali, že po určitom stupni materiálneho bohatstva, osobné šťastie stratilo priamu väzbu s rastom ekonomiky.

V projekte celosvetového merania hodnôt World Values Survey (1995), pod vedením Ronalda Ingleharta, politického vedca univerzity v Michigane, bolo zistené, že latinskoamerické štáty boli oveľa spokojnejšie a šťastnejšie, než by mali byť podľa ekonomických ukazovateľov.

Naopak krajiny, ktoré boli dávnejšie komunistické, majú stále významnú úroveň subjektívnej nespokojnosti, bez ohľadu na ekonomickú situáciu. Krajiny s rovnakou ekonomickou úrovňou, ale bez komunistickej skúsenosti, boli šťastnejšie. Úsilie Bhutánu určite pomôže odstrániť prístup, ktorý kladie hromadenie majetku nad samotnú kvalitu života.

Už teraz by vyučovacie hodiny pohody mohli byť súčasťou učebných osnov nielen detí ale každého občana aj v celoživotnom vzdelávaní.  Lord Richard Layard, ktorého citát sme uviedli v úvode, je významný ekonóm, ktorý sa venuje „ekonomike šťastia“, tvrdí, že podstatné je všetko od zdravia až po našich priateľov a dokonca i náš pracovný život je dôležitý.

Šťastie a rodinné vzťahy

Skupina nemeckých odborníkov v sociálno-ekonomickej oblasti, ktorá vykonala prieskum nemeckej populácie v rámci ktorého sa každoročne uskutočňovalo opakované interview s tými istými rodinami zistila, že ľudia sa spravidla stanú šťastnejšími po uzavretí manželstva. Už v priebehu dvoch, alebo troch rokov pred uzavretím manželstva sa ľudia stávajú šťastnejšími; rok jeho uzavretia zvykne byť najšťastnejším. Po tomto prvom roku sa pár postupne stáva menej spokojným; avšak aj po štyroch rokoch trvania manželstva ľudia stále ostávajú šťastnejší než boli predtým. Po narodení detí dochádza k veľkému nárastu šťastia, avšak do dvoch rokov sa toto stráca. Výskumy naznačujú, že jednou z výhod života v manželstve je častejší a uspokojujúcejší sexuálny život. Ženatí ľudia sú taktiež zdravší a dlhšie žijú. (Sharp, 2007)

Šťastie a práca

Nezamestnanosť nielenže znižuje príjmy, ale taktiež zmenšuje pocit šťastia tým, že ničí sebaúctu. Prieskum skupiny nemeckých odborníkov v sociálno-ekonomickej oblasti naznačuje, že „bolesť“ z nezamestnanosti je pre človeka omnoho väčšia, než bolesť zo straty príjmu. Človek je tým veľmi stigmatizovaný a tento pocit je rovnako nepríjemný rok, alebo dva potom, ako bol na začiatku. Okrem toho, ak nezamestnanosť v spoločnosti narastá, ovplyvňuje to celkový pocit šťastia v nej, vrátane zamestnaných ľudí.

Šťastie, komunita a priatelia

Kvalita nášho spoločenstva zohráva rozhodujúcu úlohu pri získavaní priateľov a pri určovaní miery nášho bezpečia. Taktiež hovorí, že ak žijeme v prostredí, kde môžeme druhým dôverovať, pravdepodobne sa tým budeme cítiť šťastnejší. Výskum nazýva kvalitu spoločenstva „sociálnym kapitálom“. Vedci v rôznych krajinách testovali pravdepodobnosť, že ľudia vrátia stratenú peňaženku a zistili, že to súvisí s vnímaním dôvery v tejto krajine. Slovensko, ako bude uvedené nie je vzorom.

Šťastie a zdravie

Ľudia prejavujú značnú schopnosť prispôsobiť sa fyzickým obmedzeniam, ktoré prináša každodenný život, zistilo sa v štúdii týkajúcej sa pacientov s obličkovou dialýzou z roku 2002. Avšak, zatiaľ čo vo všeobecnosti preceňujeme stratu pocitu šťastia, ktorú pociťujú osoby s vážnymi ochoreniami, zdá sa, že ľudia sa nikdy nedokážu prispôsobiť chronickej bolesti, či duševnej chorobe. Pokiaľ ide o vplyv zdravia na celkovú pohodu, dôležité je duševné zdravie. Depresia má omnoho vážnejší dopad na celkovú pohodu, ako srdcová angína a diabetes. Avšak v prípade týchto ochorení väčšina ľudí pravdepodobne vyhľadá pomoc odborníka, zatiaľ čo žiaden človek s depresiou odborníka nevyhľadá.

Šťastie a výživa

Chemikálie v mozgu, ktoré ovplyvňujú naše pocity, nálady, chute a pohnutia sa skladajú z proteínových fragmentov, ktoré sa nazývajú aminokyseliny, ktorých konečným zdrojom sú potraviny. Jedna z takýchto chemikálií (alebo neurotransmiterov) je serotonín, ktorý je spojený s pocitmi spokojnosti a šťastia a je zložený z aminokyseliny tryptofán. Jeho kvalitným zdrojom sú banány, mlieko, cícer, podzemnica olejná, moriak a kura. Ďalší neurotransmiter s názvom gama-aminomaslová kyselina (Gaba), ktorá sa nachádza v semenách a orechoch nám pomáha relaxovať. Treba však uznať že pochopenie vzťahu medzi výživou a duševným zdravím je stále nedostatočné.

Šťastie a sloboda

Vo Švajčiarsku  ľudia, ktorí žijú v kantónoch umožňujúcich viac referend sú šťastnejší než ich susedia, ktorým bolo udelených menej práv. Ak porovnáme kantóny, kde sú tieto práva najrozšírenejšie s kantónmi, kde sú najmenej rozšírené, rozdiel v pocite šťastia je taký veľký, ako keby mali obyvatelia dvojnásobné príjmy. Tieto zistenia sú veľmi relevantné pre úlohu miestnej demokracie. Zo všetkých sociálnych neduhov spôsobuje, ako sa azda dá predpokladať, najväčšie utrpenie vojna. Ak to zhrnieme, potreba nezávislosti, spolupatričnosti a spôsobilosti sú predpokladom úspechu človeka z evolučného hľadiska. Ak dokážu skupiny (generácie) spolupracovať a prežiť v nepriateľskom prostredí, budú úspešné.

Slovenské šťastie

Toto všetko vplýva na Slovensko. Slovensko má svoje slovo v Európe a vo svete a spolupodieľa sa svojim dielom na celosvetovom rozvoji a berie aj časť zodpovednosti za neúspechy. V práci bolo využité globálne rozmýšľanie s jeho dopadom na lokálne konanie v prospech celku. Každý máme svoj podiel na úspechu aj prehre. Všetci chceme žiť naplnený a šťastný život, je len na nás či sa o to budeme usilovať. Pretože iba aktívnym prístupom sa to dá dosiahnuť. Tu je nezameniteľné miesto občianskej zodpovednosti.

Záleží iba na nás či budeme schopní načúvať, vidieť, poznať a vyberieme si trvalo udržateľný dôstojný život, alebo zostaneme na doterajšej ceste obdivovania zlatého teľaťa.

 A zase vzal Ho diabol na veľmi vysoký vrch, ukázal Mu všetky kráľovstvá sveta a ich slávu a povedal Mu: Toto všetko Ti dám, ak padneš a budeš sa mi klaňať. (Evanjelium podľa Matúša, 4. kapitola Pokúšanie na púšti).